Škola je škola skoro zadarmo

Trieda, ste šťastní? Áno. Mária vás bude učiť. Ste šťastní? Áno. Povedala mi, že sa chce s vami kamarátiť.(Nepovedala som.) Ste šťastní? Áno.
Zoberie vás na Slovensko.(Ano?)Ste šťastní? Áno.
Veru, šťastná to trieda, keď je v nej toľko šťastných detí...
Deti na základnej škole v Muhoroni nie sú také drzé ako slovenské deti, ale vedia byť drzé. Napodobňujú hlas, akcent, opakujú vety alebo pokrikujú. Vidno že sú tam všelijakí výrastkovia.
Skoro ako v Slotovom sne: V piatok ráno o ôsmej sa začína vyvesením vlajky na stožiar a spievaním hymny. Kenská hymna je však krásna. V kontexte krajiny, ktorá je roztrieštená na kmene, to nepôsobí až tak nacionalisticky ako zjednocujúco.

Keňa má už 7 rokov bezplatné základné vzdelanie. Británia najnovšie zastavila svoju podporu, pretože zmizlo 100miliónov šilingov.

„Vaši rodičia sú neporiadni. Povedzte vašim rodičom, že ak neprídete v pondelok do školy v uniforme, môžete sa rovno otočiť domov.“
„ Vašim rodičom je to jedno!“
„ Kde máš ponožky?“
„ Toto nie je naša farba uniformy.“
„Ak prídeš v týchto topánkach, tak sa vyzuješ pri bráne a budeš chodiť celý deň bosý.“

V Muhoroni je niekoľko základných škôl. Táto má 840 detí. V triedach je 30 až 60 detí. Sedia po troch alebo po štyroch v laviciach. Škola má 18 učiteľov.

35minútová hodina. 40 detí. 5 učebníc. Tomu sa hovorí výzva.

Niektoré deti chodia do školy peši možno hodinu. Niečo po šiestej večer ich vidno ako sa vracajú do Koguty alebo Menara village.

Obed sa v škole nepodáva. Deti majú hodinu a 20min, aby sa dostali domov. Dievčatko od susedov ide so sestrou variť obed. Iné ide do susedov, lebo Menara je ďaleko.
Asi štvorročné dievčatko si vykračuje po ceste. Možno o dva roky starší brat ide 10metrov pred ňou. Išla som s ňou, kým sme mali spoločnú cestu. Potom som chlapca upozornila na to, že tu má sestru. Naložila som zodpovednosť na chlapca v predškolskom veku.
Do školy vedie pekná cesta, hneď vedľa našej nemocnice. Je to skratka cez pole. Žiadni ľudia po mne nevykrikujú a ja môžem byť chvíľu sama.
„Prišla si do školy skratkou? Snažíme sa deti naučiť, že sa chodí cez bránu.“
Pochopila som. A v duchu som si povzdychla. Už žiadna skratka.

Volajú ma tu sestra. Myslia si, že som mníška. A kto by vztiahol ruku na mníšku? Nevadí mi to. To mám namiesto kurzu sebaobrany.
Deti nacvičovali poobede tanec. Budú tancovať a hrať drámu o Mau Forest. Je to prírodná rezervácia, v ktorej sa zabývali ľudia, vyťali stromy a teraz ich odtiaľ po rokoch vysťahúvajú a začínajú sadiť stromy. Veľká politická kauza. Na stene visí plagát „no sexual harrasment at school“. Žiaľ, mal by visieť v každej triede.
Učiteľ išiel na školenie o sexuálnom zneužívaní detí na školách. 15- ročné dievčatá otehotnejú z toho, že odnesú učiteľovi domov knihy. Nevidela som ešte žiaka, ktorý by neuposlúchol nejakú výzvu učiteľa. Je veľká autorita. Zdá sa, že v každej oblasti.

Učím dve hodiny náboženstva do týždňa. Východných a západných šiestakov. To je ako namiesto 6A a 6B.
Okrem toho učím čítať 15-ročné dievča, ktoré opakuje tretí ročník. A 8-ročného chlapca učím čítať úplne. Sú to tak obyčajné a tak zázračné veci. Naučiť niekoho lúštiť tých chrobákov, čo vkladáme do všetkých slov a kníh.