Trieda, ste šťastní? Áno. Mária vás bude učiť. Ste šťastní? Áno. Povedala mi, že sa chce s vami kamarátiť.(Nepovedala som.) Ste šťastní? Áno.
Zoberie vás na Slovensko.(Ano?)Ste šťastní? Áno.
Veru, šťastná to trieda, keď je v nej toľko šťastných detí...
Deti na základnej škole v Muhoroni nie sú také drzé ako slovenské deti, ale vedia byť drzé. Napodobňujú hlas, akcent, opakujú vety alebo pokrikujú. Vidno že sú tam všelijakí výrastkovia.
Skoro ako v Slotovom sne: V piatok ráno o ôsmej sa začína vyvesením vlajky na stožiar a spievaním hymny. Kenská hymna je však krásna. V kontexte krajiny, ktorá je roztrieštená na kmene, to nepôsobí až tak nacionalisticky ako zjednocujúco.
Keňa má už 7 rokov bezplatné základné vzdelanie. Británia najnovšie zastavila svoju podporu, pretože zmizlo 100miliónov šilingov.
„Vaši rodičia sú neporiadni. Povedzte vašim rodičom, že ak neprídete v pondelok do školy v uniforme, môžete sa rovno otočiť domov.“
„ Vašim rodičom je to jedno!“
„ Kde máš ponožky?“
„ Toto nie je naša farba uniformy.“
„Ak prídeš v týchto topánkach, tak sa vyzuješ pri bráne a budeš chodiť celý deň bosý.“
V Muhoroni je niekoľko základných škôl. Táto má 840 detí. V triedach je 30 až 60 detí. Sedia po troch alebo po štyroch v laviciach. Škola má 18 učiteľov.
35minútová hodina. 40 detí. 5 učebníc. Tomu sa hovorí výzva.
Niektoré deti chodia do školy peši možno hodinu. Niečo po šiestej večer ich vidno ako sa vracajú do Koguty alebo Menara village.
Obed sa v škole nepodáva. Deti majú hodinu a 20min, aby sa dostali domov. Dievčatko od susedov ide so sestrou variť obed. Iné ide do susedov, lebo Menara je ďaleko.
Asi štvorročné dievčatko si vykračuje po ceste. Možno o dva roky starší brat ide 10metrov pred ňou. Išla som s ňou, kým sme mali spoločnú cestu. Potom som chlapca upozornila na to, že tu má sestru. Naložila som zodpovednosť na chlapca v predškolskom veku.
Do školy vedie pekná cesta, hneď vedľa našej nemocnice. Je to skratka cez pole. Žiadni ľudia po mne nevykrikujú a ja môžem byť chvíľu sama.
„Prišla si do školy skratkou? Snažíme sa deti naučiť, že sa chodí cez bránu.“
Pochopila som. A v duchu som si povzdychla. Už žiadna skratka.
Volajú ma tu sestra. Myslia si, že som mníška. A kto by vztiahol ruku na mníšku? Nevadí mi to. To mám namiesto kurzu sebaobrany.
Deti nacvičovali poobede tanec. Budú tancovať a hrať drámu o Mau Forest. Je to prírodná rezervácia, v ktorej sa zabývali ľudia, vyťali stromy a teraz ich odtiaľ po rokoch vysťahúvajú a začínajú sadiť stromy. Veľká politická kauza. Na stene visí plagát „no sexual harrasment at school“. Žiaľ, mal by visieť v každej triede.
Učiteľ išiel na školenie o sexuálnom zneužívaní detí na školách. 15- ročné dievčatá otehotnejú z toho, že odnesú učiteľovi domov knihy. Nevidela som ešte žiaka, ktorý by neuposlúchol nejakú výzvu učiteľa. Je veľká autorita. Zdá sa, že v každej oblasti.
Učím dve hodiny náboženstva do týždňa. Východných a západných šiestakov. To je ako namiesto 6A a 6B.
Okrem toho učím čítať 15-ročné dievča, ktoré opakuje tretí ročník. A 8-ročného chlapca učím čítať úplne. Sú to tak obyčajné a tak zázračné veci. Naučiť niekoho lúštiť tých chrobákov, čo vkladáme do všetkých slov a kníh.
22 January 2010
09 January 2010
Luovia nezabíjajú. Černice rastú na stromoch.
Mtwala je klasika. Kopec, v ktorom sú poukladané rôzne typy chatrčí, záhrady oddelené živým plotom. Veľa Stromov.
Skratka vedie cez rieku. Keďže posledné dni veľa pršalo, zvolili sme dlhšiu trasu. Rodiny hľadáme zvyčajne podľa mena otca alebo podľa informácie, ako ďaleko bývajú od zdroja vody- rieky.
Ideme na výzvedy do prvého domu, na ktorý narazíme. Hlinený domec s plechovou strechou. Podlaha hlinená, ale za to zaujímavo dekorovaná- ako keď sa hrabľami prehrabe piesok na detskom ihrisku. Na stenách visia rôzne obrázky a starý muž práve zatvára Bibliu.
V Mtwale sa ľudia navzájom poznajú. Toto nie je Shauri yako. Je tu tradičnejší život.
Mladý chalan z prvého domu sa stal naším sprievodcom. Skončil základnú školu, rozposlal listy na stredné školy, dostal výsledky celoštátnej záverečnej skúšky a čaká, kto sa mu ozve. Podarilo sa mu získať 340 zo 400 bodov. Veľmi dobrý výsledok. Má šancu dostať sa na najlepšie stredné školy v Keni. Sníva o škole v Nairobi. Milionár z chatrče?
Stúpame okolo živých plotov. Po poslednej skúsenosti v Shauri yako ma Solo upozorňuje na zvieracie výdobytky. Chodníky plné blata rozumne prikryli natrhaným lístím.
Keď to viete, môžete čítať z krajiny. Bez slov. Dom, ktorý je obrátený smerom k bráne je dom otca rodiny. Dom, po jeho pravej strane je dom prvého syna. Po ľavej strane dom druhého syna. Bez slov sa mi podarilo prečítať to, že jednoročná Lina sedí sama pod stromom. Mama bola ďaleko na poli. Hlavné slovo tu mal teraz 11-ročný Otieno, ktorý na ohni varil čaj pre svojich mladších súrodencov.
V ohrade stáli zavreté jalovice. Na pašu pôjdu, až keď zalezú žaby. Sú pre kravu životu nebezpečné.
O dva roky bude musieť pravdepodobne Otieno opustiť dom. Nemôže spávať v jednej izbe spolu so svojou mamou. A dom má väčšinou len jednu izbu.
Tu mu môžu postaviť malý hlinený domček. Horšie to môže byť, ak sa túto luo tradíciu rodiny snažia dodržiavať v meste. Slumy okolo Nairobi nemajú priestorovú kapacitu pre takéto zvyky. Chlapci môžu ľahko skončiť na ulici.
Chlapčenské luo mené sa začínajú na O (Otieno, Onyango, Omondi, Ouma), dievčenské na A (Atieno, Anyango, Amondi, Akinyi). Luo meno vyberajú zvyčajne podľa času pôrodu.
Atieno znamená noc. Adoptovala som si toto luo meno.
Ďalšia návšteva vedie práve k Atieno. Mama Marion býva so svojou mamou, sestrou a dcérou. Takže rozostavanie domov vyzerá inak. Pred domom rastie veľký strom, na ktorom rastú plody, ktoré vyzerajú aj chutia ako naše černice.
Zatiaľ čo v kuchyni pozorujem mamu, ako pripravuje mlieko pre svoje dieťa, chlapci vonku rozoberajú rozdiely v ich jazykoch. Nie je luo ako luo. „yen“ v bežnom luo znamená strom, a „yat“ znamená liek. V inom luo je to presne naopak- „yen“ je liek, „yat“ je strom. Ja som len poznamenala, že „yen“ je po slovensky „strom“, aby reč nestála. Alebo „yat“?
Posledná rodina nebola Luo, ale Maragoli. Je to malý kmeň, ktorý žije okolo kopca Maragoli v západnej Keni. Rozprávali po svahilsky. Pri podávaní rúk som si všimla, že si pridŕžaju ľavou rukou pravú ruku. Privítal nás starý otec. Naša mama sa nám predstavila ako „co-wife“ – spolužena. Hovoril prevažne Solo, tak som ho nechala. Intuitívne som pochopila, že muž hovorí s mužom, žena je ticho. Potom som sa vybrala s mamou do ich domu. Poukazovala mi všetky veci, nádoby. Starší súrodenci nás zvedavo prenasledovali. Malý Chrispus vyzeral, ako keby sa bál, že ho unesiem.
Rodina si zarába výrobou prútených košov, ktoré sa postavia na hlavu a sú tak úkrytom pre malé kuriatka.
Pridŕžanie pravej ruky pri podávaní rúk je úctivým prejavom rešpektu voči druhej osobe- nie prejavom únavy alebo nevládnej pravej ruky, ako mi to sprvu pripadalo. Je to luo zvyk, ktorý si od nich táto rodina osvojila.
Luovia nezabíjajú, pália. To som sa dozvedela cestou domov. Boja sa preliať krv, pretože veria, že celá ich rodina môže byť tým prekliata. Namiesto zabíjania pália to, čo si myslia, že je pre ich nepriateľa srdcu blízke- jeho matatu, pole, dom, záhradu.
Počas kmeňových bojov v 2007, keď zápasili medzi sebou Luovia a Kikuyovia, Luovia zväčša pálili, čo im prišlo pod ruky. Majú ale kamarátov z kmeňa Kalenjin, ktorý sa asi nevedia vpratať do kože a so zabíjaním nemajú taký problém, ako Luovia. Možno v tejto oblasti Luovia nezabíjali, ale to sa nedá povedať o oblasti okolo Eldoretu...
Cestou sme narazili na troch Muhoroni policajtov so samopalmi. Keď som jedného z nich pozdravila luo pozdravom, tak tým ohrdol. Stáli pri hlavnej ceste a zastavovali autá. Policajti sú moderní žobráci. Stoja pri ceste a šoféri im hádžu na zem peniaze. Okolo prefrčalo matatu. Vytrčila sa z neho hlava, potom ruka. Auto spomalilo, hlava sa pozrela na policajtov. Auto odfrčalo. O chvíľu sa policajt zohol po niečo na zem. Takto vyzerajú úplatky v praxi. Ak by policajtov nenasýtili správnou sumou, ďalšia cesta by nebola taká bezbolestná. Našli by vadu aj na bezvadnom matatu. (Nehovoriac o tom, že ktoré matatu je naozaj bezvadné...)
Cesta tam aj naspäť trvala nakoniec 4 hodiny pešej chôdze a ja som si vyslúžila poriadne spálený krk.
Večer som pripravila pre írsku návštevu slovenské zemiakové placky. Potešili sa, že budú jesť tradičné národné írske jedlo. Zdá sa, že sme s Írskom prepojení viac, ako len tušíme.
Skratka vedie cez rieku. Keďže posledné dni veľa pršalo, zvolili sme dlhšiu trasu. Rodiny hľadáme zvyčajne podľa mena otca alebo podľa informácie, ako ďaleko bývajú od zdroja vody- rieky.
Ideme na výzvedy do prvého domu, na ktorý narazíme. Hlinený domec s plechovou strechou. Podlaha hlinená, ale za to zaujímavo dekorovaná- ako keď sa hrabľami prehrabe piesok na detskom ihrisku. Na stenách visia rôzne obrázky a starý muž práve zatvára Bibliu.
V Mtwale sa ľudia navzájom poznajú. Toto nie je Shauri yako. Je tu tradičnejší život.
Mladý chalan z prvého domu sa stal naším sprievodcom. Skončil základnú školu, rozposlal listy na stredné školy, dostal výsledky celoštátnej záverečnej skúšky a čaká, kto sa mu ozve. Podarilo sa mu získať 340 zo 400 bodov. Veľmi dobrý výsledok. Má šancu dostať sa na najlepšie stredné školy v Keni. Sníva o škole v Nairobi. Milionár z chatrče?
Stúpame okolo živých plotov. Po poslednej skúsenosti v Shauri yako ma Solo upozorňuje na zvieracie výdobytky. Chodníky plné blata rozumne prikryli natrhaným lístím.
Keď to viete, môžete čítať z krajiny. Bez slov. Dom, ktorý je obrátený smerom k bráne je dom otca rodiny. Dom, po jeho pravej strane je dom prvého syna. Po ľavej strane dom druhého syna. Bez slov sa mi podarilo prečítať to, že jednoročná Lina sedí sama pod stromom. Mama bola ďaleko na poli. Hlavné slovo tu mal teraz 11-ročný Otieno, ktorý na ohni varil čaj pre svojich mladších súrodencov.
V ohrade stáli zavreté jalovice. Na pašu pôjdu, až keď zalezú žaby. Sú pre kravu životu nebezpečné.
O dva roky bude musieť pravdepodobne Otieno opustiť dom. Nemôže spávať v jednej izbe spolu so svojou mamou. A dom má väčšinou len jednu izbu.
Tu mu môžu postaviť malý hlinený domček. Horšie to môže byť, ak sa túto luo tradíciu rodiny snažia dodržiavať v meste. Slumy okolo Nairobi nemajú priestorovú kapacitu pre takéto zvyky. Chlapci môžu ľahko skončiť na ulici.
Chlapčenské luo mené sa začínajú na O (Otieno, Onyango, Omondi, Ouma), dievčenské na A (Atieno, Anyango, Amondi, Akinyi). Luo meno vyberajú zvyčajne podľa času pôrodu.
Atieno znamená noc. Adoptovala som si toto luo meno.
Ďalšia návšteva vedie práve k Atieno. Mama Marion býva so svojou mamou, sestrou a dcérou. Takže rozostavanie domov vyzerá inak. Pred domom rastie veľký strom, na ktorom rastú plody, ktoré vyzerajú aj chutia ako naše černice.
Zatiaľ čo v kuchyni pozorujem mamu, ako pripravuje mlieko pre svoje dieťa, chlapci vonku rozoberajú rozdiely v ich jazykoch. Nie je luo ako luo. „yen“ v bežnom luo znamená strom, a „yat“ znamená liek. V inom luo je to presne naopak- „yen“ je liek, „yat“ je strom. Ja som len poznamenala, že „yen“ je po slovensky „strom“, aby reč nestála. Alebo „yat“?
Posledná rodina nebola Luo, ale Maragoli. Je to malý kmeň, ktorý žije okolo kopca Maragoli v západnej Keni. Rozprávali po svahilsky. Pri podávaní rúk som si všimla, že si pridŕžaju ľavou rukou pravú ruku. Privítal nás starý otec. Naša mama sa nám predstavila ako „co-wife“ – spolužena. Hovoril prevažne Solo, tak som ho nechala. Intuitívne som pochopila, že muž hovorí s mužom, žena je ticho. Potom som sa vybrala s mamou do ich domu. Poukazovala mi všetky veci, nádoby. Starší súrodenci nás zvedavo prenasledovali. Malý Chrispus vyzeral, ako keby sa bál, že ho unesiem.
Rodina si zarába výrobou prútených košov, ktoré sa postavia na hlavu a sú tak úkrytom pre malé kuriatka.
Pridŕžanie pravej ruky pri podávaní rúk je úctivým prejavom rešpektu voči druhej osobe- nie prejavom únavy alebo nevládnej pravej ruky, ako mi to sprvu pripadalo. Je to luo zvyk, ktorý si od nich táto rodina osvojila.
Luovia nezabíjajú, pália. To som sa dozvedela cestou domov. Boja sa preliať krv, pretože veria, že celá ich rodina môže byť tým prekliata. Namiesto zabíjania pália to, čo si myslia, že je pre ich nepriateľa srdcu blízke- jeho matatu, pole, dom, záhradu.
Počas kmeňových bojov v 2007, keď zápasili medzi sebou Luovia a Kikuyovia, Luovia zväčša pálili, čo im prišlo pod ruky. Majú ale kamarátov z kmeňa Kalenjin, ktorý sa asi nevedia vpratať do kože a so zabíjaním nemajú taký problém, ako Luovia. Možno v tejto oblasti Luovia nezabíjali, ale to sa nedá povedať o oblasti okolo Eldoretu...
Cestou sme narazili na troch Muhoroni policajtov so samopalmi. Keď som jedného z nich pozdravila luo pozdravom, tak tým ohrdol. Stáli pri hlavnej ceste a zastavovali autá. Policajti sú moderní žobráci. Stoja pri ceste a šoféri im hádžu na zem peniaze. Okolo prefrčalo matatu. Vytrčila sa z neho hlava, potom ruka. Auto spomalilo, hlava sa pozrela na policajtov. Auto odfrčalo. O chvíľu sa policajt zohol po niečo na zem. Takto vyzerajú úplatky v praxi. Ak by policajtov nenasýtili správnou sumou, ďalšia cesta by nebola taká bezbolestná. Našli by vadu aj na bezvadnom matatu. (Nehovoriac o tom, že ktoré matatu je naozaj bezvadné...)
Cesta tam aj naspäť trvala nakoniec 4 hodiny pešej chôdze a ja som si vyslúžila poriadne spálený krk.
Večer som pripravila pre írsku návštevu slovenské zemiakové placky. Potešili sa, že budú jesť tradičné národné írske jedlo. Zdá sa, že sme s Írskom prepojení viac, ako len tušíme.
08 January 2010
Späť v Muhoroni
V Muhoroni ma čakala teplá večera sestry Vincent. A môj prázdny dom. Moje obavy z invázie pavúkov počas mojej dvojtýždňovej neprítomnosti sa nenaplnili. Asi si konečne uvedomili, čo ich u mňa čaká. Chvíľu mi trvalo, kým som si uvedomila, že som tu sama a že nikto nevyjde z vedľajších dverí a neprivíta ma.
Prekvapilo ma, že štipce stále visia na šnúre a aj iné veci zostali vonku na svojom mieste. (V Nairobi mi vonku nezostalo nič, čo som si tam na chvíľu odložila- od igelitového sáčku až po mop.)
A tak som sa tu znova zabývala. Dnes som maľovala nápisy oddelení nemocnice. Včera som bola na domácich návštevách v Shauri Yako. Doslova to znamená „tvoj problém“. Vraj kvôli vysokej kriminalite, ktorou táto štvrť bola kedysi povestná. Neviem, či sa mi to iba zdalo, ale mala som pocit, že tu ľudia menej poznajú svojich susedov. Asi sa každý stará len o svoje problémy a nie tie „tvoje“. Chodili sme od domu k domu a pýtali sa na moje rodiny, ale nikto ich nepoznal. Samozrejme, že „tvoj problém“ je veľký, takže sme ho nevyriešili. Môj sprievodca má peknú zriedkavú vlastnosť- nevzdáva sa. Tak sme dve a pol hodiny blúdili Shauri Yako. Nakoniec sme sa radami dostali do inej štvrte, kde susedia našu mamu poznali len pod jej prezývkou, nie jej skutočným menom. Vyplynulo, že odišla pred mesiacom preč, lebo sa pohádala s mužom. To by vysvetlilo, prečo sme malého chlapca tak dho nevideli.
Okrem toho, že som v Shauri Yako šľapla do neidentifikovateľného hovna („tvoj problém“), to bola silná skúsenosť. Niektoré deti predo mnou utekali, niektoré sa pustili do usedavého plaču a prestali až keď som zašla za roh. Všimla som si, že deti za mnou chodili zo zvedavosti, nič si nepýtali. Rozmýšľam nad tým, že deti, ktoré stretávam pri hlavnej ceste musel asi nejaký beloch naučiť žobroniť o sladkosti, keď ich začal obdarúvať. Majú vždy pripravený celý zoznam vecí, čo by odo mňa na ten deň chceli a čo im mám priniesť. Deti v Shauri yako buď nestihli žobroniť alebo im to nenapadlo. Skupinka detí mi zapriala bezpečnú cestu domov- niečo ako „čop ma bér“ a normálne ma tým dostali.
Hoci sme nenašli ďalšie dve mamy, viac sa mi podarilo zorientovať aj v tejto oblasti a zároveň si uvedomiť, že budem musieť popracovať na lepších lokátoroch našich rodín.
Posledná návšteva v rodine- hlinená chatrč, ohnisko, voda z potoka ma presvedčila o tom, že jedlo samotné nie je samo o sebe riešením podvýživy. Rodinám by sa zišla termoska, kde by mohli skladovať pitnú vodu pripravenú na sušené mlieko alebo uskladniť uvarenú kašu a dávať ju tak dieťaťu častejšie, ako ju doteraz dostávalo.
Pohrávam sa myšlienkou vytvoriť priestor, kde by sa mamy mohli hrať s ich deťmi. Uvedomujem si, že mnohé so svojimi deťmi počas návštevy nášho centra nekomunikujú. Niektoré deti sa ma boja, alebo sa boja merania. Snažím sa na nich hovoriť, ale luo jazyk mi nejde, a mamy sú ticho. Minule som poprosila jedného otca, aby povedal svojmu 2-ročnému synovi, aby otvoril ústa a otec bezslova začal otvárať chlapcovi nasilu ústa. Márne som sa snažila ho presvedčiť, aby to chlapcovi povedal v jeho jazyku.
Budúci týždeň sa idem pozrieť do školy. Mala by som tam učiť nejaké hodiny náboženstva a možno social studies. Bola som sa tam pozrieť. Učitelia sedeli v jednej miestnosti, ale deti boli v triedach, tak som sa opýtala, či je prestávka. Nebola. No stáva sa. Som zvedavá, čo ma tam čaká.
Dnes sa pre zmenu rozplakalo jedno dieťa, keď som ho dávala jeho mame. Chcelo byť u mňa na rukách. No aspoň raz plakalo z iného dôvodu, ale tiež to bolo kvôli mne.
Prekvapilo ma, že štipce stále visia na šnúre a aj iné veci zostali vonku na svojom mieste. (V Nairobi mi vonku nezostalo nič, čo som si tam na chvíľu odložila- od igelitového sáčku až po mop.)
A tak som sa tu znova zabývala. Dnes som maľovala nápisy oddelení nemocnice. Včera som bola na domácich návštevách v Shauri Yako. Doslova to znamená „tvoj problém“. Vraj kvôli vysokej kriminalite, ktorou táto štvrť bola kedysi povestná. Neviem, či sa mi to iba zdalo, ale mala som pocit, že tu ľudia menej poznajú svojich susedov. Asi sa každý stará len o svoje problémy a nie tie „tvoje“. Chodili sme od domu k domu a pýtali sa na moje rodiny, ale nikto ich nepoznal. Samozrejme, že „tvoj problém“ je veľký, takže sme ho nevyriešili. Môj sprievodca má peknú zriedkavú vlastnosť- nevzdáva sa. Tak sme dve a pol hodiny blúdili Shauri Yako. Nakoniec sme sa radami dostali do inej štvrte, kde susedia našu mamu poznali len pod jej prezývkou, nie jej skutočným menom. Vyplynulo, že odišla pred mesiacom preč, lebo sa pohádala s mužom. To by vysvetlilo, prečo sme malého chlapca tak dho nevideli.
Okrem toho, že som v Shauri Yako šľapla do neidentifikovateľného hovna („tvoj problém“), to bola silná skúsenosť. Niektoré deti predo mnou utekali, niektoré sa pustili do usedavého plaču a prestali až keď som zašla za roh. Všimla som si, že deti za mnou chodili zo zvedavosti, nič si nepýtali. Rozmýšľam nad tým, že deti, ktoré stretávam pri hlavnej ceste musel asi nejaký beloch naučiť žobroniť o sladkosti, keď ich začal obdarúvať. Majú vždy pripravený celý zoznam vecí, čo by odo mňa na ten deň chceli a čo im mám priniesť. Deti v Shauri yako buď nestihli žobroniť alebo im to nenapadlo. Skupinka detí mi zapriala bezpečnú cestu domov- niečo ako „čop ma bér“ a normálne ma tým dostali.
Hoci sme nenašli ďalšie dve mamy, viac sa mi podarilo zorientovať aj v tejto oblasti a zároveň si uvedomiť, že budem musieť popracovať na lepších lokátoroch našich rodín.
Posledná návšteva v rodine- hlinená chatrč, ohnisko, voda z potoka ma presvedčila o tom, že jedlo samotné nie je samo o sebe riešením podvýživy. Rodinám by sa zišla termoska, kde by mohli skladovať pitnú vodu pripravenú na sušené mlieko alebo uskladniť uvarenú kašu a dávať ju tak dieťaťu častejšie, ako ju doteraz dostávalo.
Pohrávam sa myšlienkou vytvoriť priestor, kde by sa mamy mohli hrať s ich deťmi. Uvedomujem si, že mnohé so svojimi deťmi počas návštevy nášho centra nekomunikujú. Niektoré deti sa ma boja, alebo sa boja merania. Snažím sa na nich hovoriť, ale luo jazyk mi nejde, a mamy sú ticho. Minule som poprosila jedného otca, aby povedal svojmu 2-ročnému synovi, aby otvoril ústa a otec bezslova začal otvárať chlapcovi nasilu ústa. Márne som sa snažila ho presvedčiť, aby to chlapcovi povedal v jeho jazyku.
Budúci týždeň sa idem pozrieť do školy. Mala by som tam učiť nejaké hodiny náboženstva a možno social studies. Bola som sa tam pozrieť. Učitelia sedeli v jednej miestnosti, ale deti boli v triedach, tak som sa opýtala, či je prestávka. Nebola. No stáva sa. Som zvedavá, čo ma tam čaká.
Dnes sa pre zmenu rozplakalo jedno dieťa, keď som ho dávala jeho mame. Chcelo byť u mňa na rukách. No aspoň raz plakalo z iného dôvodu, ale tiež to bolo kvôli mne.
Prve mimo vianoce
Boli iné. Nič naokolo nepripomínalo, že sa blížia vianoce. Slumy nie su vydekorované, žiadne koledy. Žiadne vianočné trhy. Dokonca žiaden sneh. Každý rok ľudia kritizujú konzum vianočného obdobia, vyzdobené Tesco, únavné koledy v polovici októbra. Zrazu som sedela vo svojej izbe a túžila som aspoň máličko po vyzdobenom Tescu, vianočných guliach, rozvoniavajúcich medovníčkoch. Neviem, či je to dobré alebo zlé, ale kultúra je mojou súčasťou. A tradície a zvyky sú jej súčasťou. A tak sa mi cnelo za našou kultúrou, menej sa mi cnelo za predvianočným stresom a dlhými radami v obchodoch. To som si tieto vianoce vychutnávala.
Štedrý večer sa v Keni neoslavuje. Nakoniec som ho strávila nad tanierom hranoliek a s flašou Coca-Coly. Stál ma 50 centov. Hoci to znie nechutne. Hranolky aj Cola ma potešili, lebo to bola príjemná zmena. V izbe som si sama zaspievala vianočné piesne, vypočula časť vianočnej kázne z roku 2008 a rozbalila 4 darčeky. Mala som zvláštny pocit z toho, že na vianoce, keď sa máme obdarovávať si tu sama odbaľujem darčeky...
Na druhý deň všetky deti dostali nové oblečenie, tak som vytiahla svoje posledné čisté oblečenie a tvárila sa, že je nové. Majú tu pekný zvyk nosiť nové oblečenie 25.12. Je to ako nový život. Nový začiatok. Nové oblečenie. Neviem, či to má takúto symboliku, ale aspoň som ju v tom pre seba našla.
Jedli sa samé delikatesy- nechýbala kozia žuvačka (nakoniec som musela mäso potajomky vypľuť za záchodom), ktorej chuť stále trvala a trvala...a nie a nie odísť. Na vianoce mali narodeniny dve dievčatá, tak ich poriadne vyoblievali- ako zvyknú.
Na druhý sviatok vianočný som deťom pripravila sľúbený popcorn. Štyri kilá kukurice asi nebolo celkom dosť pre 140 detí. Samozrejme, že som sa popálila na hrnci, ale našťastie len raz. To bola vlastne rozlúčka s Detskou Záhradou a s Nairobi, lebo v nedeľu som sa vybrala späť do Muhoroni. Cesta bola neuveriteľne dlhá. Pred dvomi rokmi vybudovali asfaltovú cestu z Nairobi do Kisumu. Žiaľ len jednu a veľmi úzku. Stačí jedna nehoda a cesta je odrezaná. Tak sme trčali v zápche. Čas plynul a ja som prišla do Kisumu pred šiestou. Vyhľadala som si matatu (dopravný prostriedok, 14-miestny nissan- mikrobus) do Muhoroni. Čakala som skoro polhodinu, kým sa zaplní. „Zaplní“ neznamená „naplní“ počet sedadiel, ale kým sa tam nebude dať pohnúť. Nedalo sa mi otočiť, ale bolo mi jasné, že v tomto matatu rozhodne nie je 14 ľudí. Vydával čudné zvuky a čudne sa rozbiehal. Občas doňho naliali nejakú tekutinu. Nepýtajte sa ma čo. Začínalo sa stmievať a mne bolo jasné, že domov sa nedostanem pred zotmením, ale až za tmy. Išli sme trasou, ktorú som nepoznala. Žiadne autá sme nestretávali, matatu sa vyprázdňovalo. Zmeškaný hovor od mamy. Nakoniec ma okolo pol ôsmej vypľulo matatu na rázcestí, ktoré vedie k nemocnici. Tak som vykročila do tmy. Preskočila som známu mláku pred nemocnici a ďakovala Bohu, že sa mi nič nestalo. Toľko môj prvý (snáď aj posledný) „nočný“ pochod v Afrike.
Subscribe to:
Posts (Atom)
