O tom, ako Jane nestretla Tarzana...

Matatu má kapacitu pre 14 pasažierov a tak sa nás vezie dvadsaťjeden dospelých, tri deti a jedno kura. Živé. Cesta do Kisumu je plná výmoľov. Nadhadzuje nás. Žena zvláda držať jednou rukou spiace dieťa, druhou vynervované kurča. To kotkodáka z adrenalínu, čo mu prináša cesta Muž spokojne spí, opiera si svoje veľké brucho o moje a hlavu má zloženú na mojej ruke. „Opri sa o mňa, bude ti dobre...“pomyslím si. Obed, tuktuk, bodaboda a ďalšie matatu. Pozorujem sprievodcu, ako hádže policajtovi na zem peniaze. Tomu viac netreba. Niekde na ceste do Kakamegy nás však zastavuje ďalší policajt. „Prečo madam nemá bezpečnostný pás? Zatýkam túto madam.“ Nechápavo skúmam jeho výraz tváre a rozmýšľam, či to myslí vážne, či je opitý, alebo či si zo mňa robí dobrý deň. Matatu je narvaté a nikto vrátane šoféra nemá bezpečnostný pás. Policajt vôbec nevyzerá, že žartuje, ale kým sa spamätám zo šoku sprievodca mi prehodí okolo ramena pás a ja sa tvárim, že si ho zapínam do neexistujúcej čiernej diery. Sedím v šoku, zaskočená, že ma chceli tak nečakane prvý raz v živote zatknúť. V tej chvíli sa asi zíde niečo tvrdé. Sused to vycíti a ponúka mi arašidy. Decentne odmietam, ale jeho pohľad a vyčítavá otázka ma včas prebudia. Spolu si pochutnávame na čerstvých pražených orieškoch.

„Sme preplnení. Nemáme pre vás miesto.“ Dozvedajú sa v pralese až dve Márie. Moja prvá dobrodružná cesta, bez toho, aby som vedela, kde a ako budem spať. Len oblečenie, čo mám na sebe, malý ruksak s baterkou, sviečkou a zápalkami. Presunieme sa k domu, čo stojí hneď vedľa pralesa. Nádherné prostredie mi pripomína všetky krásne miesta, čo som navštívila. 

Na bicykli priletí Smith. Všetko nám poukazuje a za každou vlastnou vetou, otvorí ústa, roztiahne oči a hlasito sa rozosmeje. „V tejto časti zatiaľ nemáme siete proti komárom.“ Smiech. „Môžeme zabezpečiť aj teplú sprchu.“ Smiech. „Nemáme tu elektrinu, ale máme generátor za príplatok.“ Smiech. Smithov rehot bol tak nákazlivý, že som sa zakaždým smiala s ním, hoci som netušila prečo. Čaro tohto miesta spočívalo v jeho jednoduchosti a luxuse, ako poznamenal Smith a - rozosmial sa. Mal pravdu. Bolo tam všetko, čo človek potreboval. Nádherný hustý trávnik na zvalenie, tečúca voda, nebo pohltené hviezdami, všetky zvuky džungle, voňavé petrolejové lampy, Smithov smiech, záchod, teplá sprcha, dobrá posteľ, chutné jedlo, Coca Cola a ticho. Pokoj, ktorý tajomne visel vo vzduchu tak, že by sa dal aj krájať.

Kráčame pomedzi čajové plantáže. Nebo zďaleka nie je posiaté hviezdami tak, ako to inokedy dokáže. Z mesiaca je už len nebadateľný úlomok. Tma ako v rohu. Traja si razíme cestu stále nočným pralesom. Dve Márie a jeden Wycliffe. Na krku mu visí šnúrka Manchester United. To sa nám rozhodne nič nemôže stať! Tmu a nedostatok informácií sa pokúšam zahnať nezmyselnými otázkami. „Aké druhy pavúkov tu žijú? Nie, nie! Nehovor mi!“ Zaujíma ma to, ale až keď budem vonku z pralesa. A tak podobne ma „zaujíma“, aké druhy hadov tu žijú. Wycliffe súka z rukáva kopu užitočných informácií.

Je veľmi svieže ráno.Dýcha sa mi však ťažko a srdce mi divo bije. Chlad nebráni tomu, aby sa mi kompletne nespotilo oblečenie. Stúpanie je minimálne a ja začínam šípiť, že za tým všetkým bude asi ten dažďový prales. Človek akosi pociťuje väčšiu únavu, ako pri takom istom stúpaní kdesi v slovenských horách. Predstavujem si všelijaké hady, rôzne druhy tarantúl a s rešpektom sledujem chodník. Pre istotu mám vypnutú baterku. Okolo šiestej hodiny relatívne ticho preruší hukot motoriek. To sa navzájom zobúdzajú čierno-biele colobusy- opice, ktoré tu zastávajú funkciu kohútov. Vraj „hrkocú“ presne načas. Aha! Jedna sedí hore na konári! Započúvam, sa do zvuku padajúcich kvapiek. To opica práve išla na záchod. Počuť rôzne zvuky. Presne také, ako keď si človek zapne takú tú divnú kazetu s prírodnými zvukmi. Vzduch je nádherne voňavý a hlboko očistný. Občas zacítim vôňu dreva ako zo starej storočnej stodoly. Najstaršie stromy majú viac ako 300 rokov! Počujeme hlasy. Niečo pred nami dupoce! Nie som si istá, na čo sa mám pripraviť. Antilopy? Oproti nám sa vyrúti desať somárov. Nesú kukuricu na trh. Tých som tu vonkoncom nečakala. Za chvíľu sa spoza rohu vyvalí nákladné auto, potom matatu a mne začína byť jasné, že sme na ceste. Nie je to až tak divoký prales, ako sa mi spočiatku zdalo. Začína sa rozvidnievať. Kráčame už hodinu a pol. Slnko vychádza o trištvrte na sedem a mi sa dovtedy musíme dostať na kopec, čo visí nad džungľou. Z vrcholu vidno, ako sa tiahne zo západu na východ Kakamega prales ohraničený vyššími pohoriami. Na severe sa v hmle schováva Mount Elgon. Vidno len jeho matné obrysy. Nad pralesom sa dvíha opar. Zvnútra sa ozývajú rôzne divoké zvuky. Slnko zaleje prales svojou žiarou. Jediný tropický prales v Keni.

„Bushiere!“ Zdravím okoloidúcich ľudí. Luja jazyk sa mi veľmi pozdáva. Má v sebe totiž veľa „chchchch“ a to sa mi prekvapivo páči. Možno je to len otázka príjemnej zmeny. Deti si nás premeriavali a sypali nejaké luja výrazy. Keď som začínala mať pocit, že malí chlapci na mňa niečo melú a pritom sa smejú hurónskym smiechom, začala som na nich hovoriť po slovensky. „Yes, yes, we don't understand your Japanese.”

Už je slnko vysoko. My sme po raňajkách a opäť v pralese. Vnútri sa ozýva zvláštne ručanie. Doma by som si myslela, že sú to medvede. Takto tu však búkajú kravy z čajových plantáží. Ešte nie sme hlboko vo vnútri, aby sme ich nepočuli. Už sa necítim ohrozená, lebo Wycliffe ma upokojil. Žije tu 409 druhov motýľov, a len 6 druhov pavúkov. Ani jeden nie je nebezpečný. Trošku som síce sklamaná, lebo predstava, ako sa ku mne blíži tarantula je aj vzrušujúca, nielen traumatizujúca. Žijú tu dve kobry. Jedna čierna, čo má žlté brucho a iba kúše a potom druhá, celá čierna. Tá dokáže aj pľuť na väčšie vzdialenosti. Človek oslepne, ak sa trafí presne. Dokopy tu žije niečo cez 30 druhov hadov, vyše polovica je jedovatá. Rozoberáme pytóna a jeho trávenie. Chameleóny žijú na okraji, vtáky vysoko v korunách, opice sa tam zase opaľujú, a kobry s pytónmi sa schovávajú pred nami hlboko vo vnútrozemí. Cítia vibráciu našej chôdze a schovajú sa. Ja zase cítim, že tých zvierat dnes veľa neuvidíme. Hady sa zdržiavajú pod zvalenými práchnivými kmeňmi. Pod každý nakúkam. Náš sprievodca mi garatnuje, že ak sa mi podarí prevrátiť nejaký kmeň, nájdem pod ním hady, čo hibernujú. Takisto mi radí, že keď zbadám pľuvaciu kobru, mám sa trošku viac vzdialiť, ako od obyčajnej. Zasmejem sa. Kobra ako kobra. Obidve ma rovnako desia, aj keď jedna by v pľuvacej súťaži neobstála. „Čisto teoreticky..“ začínam opatrne svoju otázku „čo mám urobiť, ak sa stratím v nejakom pralese?“ Wycliffe sa vciťuje do mojej otázky a začíname riešiť vzniknutú situáciu. Mám si sadnúť na drevo pri vode a čakať. Ak uvidím zvieratá chodiť piť, znamená to, že je to pokojné prostredie. Cítia sa tam bezpečne. Nemám vraj robiť hluk, lebo by si nejaký človek mohol myslieť, že som zviera a zabiť ma. Naháňam motýle. Pochopili to a rýchlo predo mnou unikajú. Okolo ucha mi bzučí pralesná mucha.

Sprievodca poukazuje na tŕne. V luja komunite veria, že ak je niekto single, alebo bez detí a ešte aj skoro zomrie, že mal v sebe zlých duchov, zlý ómen. Po smrti mu týmito tŕňmi prebodnú žily na rukách. Wycliffe názorne napichuje svoju kožu okolo žíl na zápästí. Tak sa im podarí chytiť zlých duchov a ďalšie dieťa v rodine pomenujú po zosnulom. Budúcnosť už bude bez duchov pre nový prírastok.

Wycliffe vysvetľuje, ako si pripraviť z jednej rastliny nápoj na pohlavné choroby, ako z kôry jedného stromu pripraviť nápoj na zápaly žalúdka. Ochutnávame bobule, čo obsahujú vitamín E. Prechádzame okolo stromu s mnohými komorami, kde sa stretávali istí kresťania, lebo verili, že v tých komorách prebýva Boh aj s anjelmi. V korunách stromov sa hrajú Modré opice. V skutočnosti sú šedé. Prechádzame okolo Mamy. Obrovský strom- celebrita. Už mŕtva, ale s mnohými deťmi. Tie ju preslávili.Udivujú ma stromožrúty. Fíky, ktoré požierajú ostatné stromy. Rastú totiž desaťkrát rýchlejšie. Ako pytón sa omotajú okolo stromu, čo tam už stojí nejaký ten rok a prerastú ho, obopnú, udusia vrelým objatím a nažerú sa z kompostu, ktorý zo stromu ostane. Nakoniec majú duté vnútro s mnohými komorami. Sadli sme si dnu.

Pôda je plná železa, len navrchu je dostatok kompostu. Stromy to pochopili a tak si vytvárajú neskutočné množstvo povrchových koreňov, ktorými čerpajú živiny len z povrchu. Vyzerajú potom ako keby mali 20 samostatných kmeňov. Košatia sa takto smiešne aj smerom nadol aj nahor.

„I am the way, the truth and the life. The rich also cry. Chuki ya nini.“ Matatu, ktorým sa vezieme domov je oblepené samými veľkými pravdami. (Tá posledná netuším, čo znamená.) Z pralesa sme sa vybrali na motorke skratkou do Khayege. Teraz prechádzame dedinami, ktorých mená svedčia o tom, že tu žijú Lujovia (nie Luovia). A nápisy na obchodoch svedčia o ich kreativite: Požehnané vlasové štúdio, Vyprážaný bravčový hotel, obchod Vysnívaná krajina, účesy Biely dom, kaviareň Čarovná základňa zábavy, Hollywood - zmiešaný tovar, Kitamba Empórium či holičstvo Základňa Kosovo. Rozhodne sa vedia predať.

„Hello! Get up everybody!“ Hudba, ktorú počúvame, otvára moje obzory. Chytľavá melódia. Chytľavé slová. Žiadna veda. „Get up. Wake up. Shake it, shake it, shake it.“ Pesničky pozostávajú z päťkrát sa opakujúcej tej istej slohy a päťkrát sa opakujúceho refrénu po každej slohe. Táto pesnička trvala približne 8 minút. Začala som sa báť, že nestihnem ďalšiu pesničku, skôr ako vystúpime. „I have NEVER never NEVER met anyone like you Lord!“ Ďalšia veta na ďalších 8 minút cesty. Udivuje ma africký flegmatizmus. Dokážu počúvať hodinu dokola sa opakujúcu melódiu Tichej noci a nezošalieť. Nahodím môj africký look, trochu sa pousmejem, položím ruky na sedadlo predo mnou, skloním hlavu a zadriemem.

Malá ranná úvaha o parochializme

Afriku si môžete zamilovať alebo ju dokonca aj znenávidieť.
Zistíte veľmi rýchlo, či sem patríte alebo nie.Ak si počítate dni, koľko vám ešte zostáva do odletu, s najväčšou pravdepodobnosťou ste sa ocitli v tej druhej skupine. Afrika vám rozhodne neučarovala.
Asi platí, že väčšiu šancu zamilovať si nové miesto máme, ak si nemyslíme, že miesto odkiaľ prichádzame je to najlepšie na svete, s najlepšími hodnotami a s najvyspelejšou kultúrou. V tom prípade totiž tu bude všetko zlé, kultúra primitívna a ľudia sprostí. Žiaľ, často prichádzame my bieli do Afriky a myslíme si, že ideme toto miesto scivilizovať, dodať správne hodnoty, a pohŕdame nad africkým spôsobom života, nad ich myslením, nad ich jedlom, a celým ich štýlom života.
Ako je možné, že sa tu tak zabíjali v 2007? Ako je možné, že je niekto schopní takej krutosti? Aké barbarské! Počúvam konverzáciu.
Prečo sme zabudli, ako barbarsky sme poslali milióny ľudí do plynu pred pár desiatkami rokov? Ako sme pochovávali masovo zavraždených ľudí v Sebrenici, ako povstal Srb s Chorvátom s nožom proti sebe v deväťdesiatych rokoch?
Áno, desí nás všetko nové, všetko iné, ako to naše, všetko neznáme. Pohľad na čierno-biely svet je pre nás taký vzrušujúci, lebo vieme, presne, čo je dobré, čo je zlé a my sme najväčší odborníci. Už len všetko správne skritizovať a trochu si zdvihnúť sebavedomie.

Deti v škole trestajú fyzickými trestami. U nás žiaci týrajú učiteľov nielen fyzicky ale aj psychicky. Kto vyhral? Našli sme naozaj v našom civilizovanom svete tie správne odpovede, ako pristupovať k deťom? Bitka detí nie je riešenie, ale niečo mi vraví, že ak je to naopak, tiež to nie je žiadna sláva.

Pracujem so ženami, ktoré na prvý pohľad veľa nenarozprávajú. Pretože neovládajú náš jazyk. Ale im sa jazyk nezastaví, ak rozprávajú tým svojim. Sú preto hlúpe či primitívne, ak nerozumejú tomu nášmu? Rozumieme my tomu ich? Je náš jazyk viac ako ich? Väčšina nedokončila základnú školu a spôsob života je veľmi nekomplikovaný. Ale je toľko vecí, ktoré môžeme na nich obdivovať. To, čo oni musia zvládnuť, by asi žiadna žena z Európy nezvládla. Žiaden systém podpory. Žiadna materská. Kopa detí, kopa práce. Varenie, pranie, nosenie dreva, zakladanie ohňa, s motykou v záhrade, nosenie vody z kilometrových vzdialeností. Nepočuť ich frfľať. Všetko je to súčasť ich života. Dokážu sa usmiať či zasmiať. Kto by z nás také niečo uniesol?

Možno by niekto mohol namietať, že pozoroval, ako zle sa starali o svoje deti, ako zanedbávali svoje dieťa. Prečo máme na Slovensku deti v detských domovoch? Aj tu, aj tam sú mamy, ktoré svoje deti zanedbávajú...Aj tu sa nájdu mamy, ktoré milujú svoje deti a intuitívne sa s nimi hrajú a rozprávajú, aj keď nepoznajú celú psychológiu za tým.

Ak jedia všetko, čo im tu ponúka príroda, tak majú potenciál mať najvyváženejší jedálníček na svete.

V Afrike je život pomalý. Ľudia sa nikam nenáhlia, nestresujú. Je to lenivosť?
S nami trhajú nervy, šedivieme v dvadsiatke, trpíme nespavosťou, utekáme a stále chceme zastaviť čas. Je to pracovitosť?

A tak rešpekt, uznanie a úcta sú kľúčom. Otázka teda kľudne môže znieť nie čo sme ich tu naučili, ale čo nás oni naučili. Nie je to o tom zostať nemý a nekritický voči neprávosti či zlu, ktoré sa tu tiež deje. Je to o postoji, ochote a túžbe meniť sa a deliť sa.
A ak človek napočíta niekoľko vecí, čo ho o živote v pozitívnom zmysle Afrika naučila objavil tajomstvo pre svoj celý život...Nie je to iba o Afrike, ale o nás, o každom vzťahu, do ktorého vstupujeme. O rešpekte, vďačnosti za druhého, o zmene a učení sa. Ak my máme vždy pravdu a sme vždy lepší, tí druhí budú vždy o schod nižšie od nás.
Tak, ako druhých máme mať viac od seba, aj Afriku od Slovenska, od Európy. Pekne sa to píše. Je to však ťažká výzva na celý život. Boj s veternými mlynmi. Boj so sebou samým.

" Parochalizmus je presvedčenie, že naše zvyky, hodnoty a videnie sveta sú lepšie , hodnotnejšie, vyspelejšie než zvyky, hodnoty a videnie sveta tých druhých. Často zabúdame na to, že aj javy pre nás ťažko pochopiteľné , môžu mať v inej kultúre svoju funkčnosť, majú nejakú miestnu históriu, ktorá ich vysvetľuje. Ak sa príliš skoro začíname pohoršovať nad „barbarskými“ zvykmi, „primitívnymi“ pravidlami, smiešnymi odevmi či dizajnom, mali by sme sa zastaviť vo svojej povýšenosti a nezačať okamžite radiť ako by sa to malo urobiť lepšie. Po určitom čase poznávania a reflexie sa naše „vyspelé“, „rozvinuté“, moderné postupy z komplexného pohľadu nemusia javiť až tak pozitívne. Komunikovať so snahou o porozumenie znamená predovšetkým dávať najavo rešpekt." Dušan Ondrušek

http://festival-ine-cesty.net/ondrusek.html

Život v meste ako na dedine

Oficiálne sa nachádzam v mestečku. Muhoroni je však jedna veľká rodina. V obchodoch sa môže človek zadĺžiť. Som Mária alebo sestra. Trošku to majú ešte deti popletené, lebo začali všetkých bielych, ktorí sem prišli po mne volať Mária. Riaditeľ v škole si ešte stále myslí, že som mníška a ja som mu to ešte stále nevysvetlila. Snáď tu nie je jedno dieťa, ktoré by nepoznalo „varila myšička kašičku“ či rozprávku O Červenej čiapočke.

Deti za mnou zvedavo utekajú, ale ak sa na ne otočím a urobím „Bu!“ tak začnú jačať a utekajú preč. O chvíľu sú späť a ja na ne zase „búkam“. Na trhu diskutujem so starými mamami, ako upiecť malé okaté rybky zvané Omena, väčšie Adel (chutia ako chipsy), ako pripraviť rôzne zelené listy, ktoré tu jedia. Väčšinu sme už takto ochutnali. Predávajú za 5 šilingov listy zvané mabo, apoth, susa, osugo. Susa sú tekvicové listy. S mliekom chutili ako špenát. Rýbár, ktorého žena nám naposledy predala Adel rybky vedel presne, ktoré ryby spú najlepšie pre mzungov. Za trhom som objavila Subra Café, miesto, kde sa dajú kúpiť vraj najlepšie chapati (placky z múky, vody, soli a oleja). Osladený čaj mi tu prekvapivo chutil. Možno to bolo tým, že vôbec nechutil ako čaj, ale skôr ako mlieko s medom. Okolo cesty mamy predávajú mandazi, vysmážané cesto (naše šišky bez lekváru vo vnútri), samosas (taštičky z cesta na chapati so šošovicou vo vnútri) a vyprážané zemiaky v múke a vo vajci. Samé nezdravé ale chutné veci. Pri každej sa človek môže zastaviť, porozprávať sa a čakať kým sa mu pripraví jeho porcia.

Na každom rohu postávajú bicyklisti a motorkári. Raz ma odvezie predražený Ken the Civil Engineer, inokedy Bob the Builder. Bob ma viezol na moju prvú návštevu bez Solomona. Išli sme traja mzungovia navštíviť malé dievčatko, ktorého rodičia zomreli a stará sa oňho stará mama. Žiaľ dieťa nevyzerá najlepšie. Jej otec bol motorkár a Bob mi tvrdil, že to bol jeho kamarát, tak som ho prehovárala, aby pomohli malej Winny. Občas kilo múky na ugali motorkársku komunitu nezruinuje. Som vďačná za všetky ženy, ktoré sa s láskou starajú o deti, ktoré nie sú ich. Nie je to samozrejme, že dieťa ich zosnulej sestry, brata alebo spoluženy vyzerá tak dobre, ako ich vlastné deti. Stáva sa, že sa človek pozerá na dva protiklady- chudé a tučné dieťa. Keď som sa pozrela na malého Starline zo Shauri Yako, aký je vysmiaty a spokojný, hoci sa oňho stará druhá manželka, bola som vďačná za takú nesamozrejmosť. Ľudia tu nežijú individualisticky, ale najprv sa pozerajú po vlastnej pokrvnej rodine, až potom prídu na rad druhí. Je tu však stále ten komunitný život, ktorý sa vo veľkomeste nedá tak ľahko nájsť či zažiť.

Realita jedného dňa a detailné asociácie iných dní

Vraj to bude hodinka chôdze.O Oduwo som ešte nikdy predtým nepočula.

Minulý týždeň som mala rozcvičku, keď nám jedna návšteva zabrala štyri hodiny. Najprv ma motorkár vysadil na prázdnom mieste a išiel po Solomona, ktorého nechal niekde uprostred poľa. Predstava samej seba, ako sedím sama na skale uprostred ničoho, ma rozosmiala. V zápätí prišlo malé dieťa a dostalo záchvat plaču. Predpokladám, že z toho istého obrazu. Putovali sme pomedzi krásne kopce, tlačili pred sebou pokazenú motorku. V jednej z chatrčí sme stretli Baracka Obamu. Musím ho pochváliť- chatrč veľmi dobre strategicky umiestnená na kopci a maskovaná húštinou. Trošku ma zaskočil jeho    
mlado vyzerajúci zjav. Cestou mi Solomon dával ochutnať rôzne listy, „buriny“ a potom ovocie, ktoré pripomínalo marakuju, ale chutilo ako hruška. Veľa ľudí sme počas tej našej túry (tak sme si dovolili nazvať naše 4hodinové putovanie) nestretli, ale našťastie na konci sme dorazili, tam, kam sme chceli.

na domácej návšteve v Ruke

Obchádzame kopu „osladeného hnoja“. Odpad z továrne. Továreň na výrobu cukru ma fascinuje! Prekvapivo je plná rôznych strojov, ktoré sa hýbu, hučia a čmudia. Pred pár dňami sme sa tam s anglickým Jozefom vybrali. Začali sme pri váhe na privezenú cukrovú trstinu a po pol hodine sme skončili pri malých vreckách s hnedým cukrom. Pozorovali sme, ako sa trstina najprv pomelie s vodou, odšťaví, šťava prečistí, voda vyparí, bahno oddelí, cukor vykryštalizuje, zbaví melasy a potom vysuší. A potom rovno do vreca.

Mimochodom, Muhoroni má v zásade tri smrady- tzv. osladený hnoj, lagúnu (vajcovka) a zvratky. Prve dva pachy mám už rozriešené. Dlho som nevedela prísť na to, čo je príčinou toho tretieho. Historický okamih nastal práve včera, keď mi niekto povedal, že tak smrdí biopalivo, ktoré sa vyrába z odpadu z trstiny. Mohlo mi to napadnúť! Je to logické, že tak smrdí, to čo (ne)spracujeme.

Pozorujem, ako muži hádžu odpad zo spracovanej trstiny do vriec. Slnko neznesiteľne pečie. Deti po mne vykrikujú. Napodobňujú prízvuk, ktorý nemám. Takto ma zdravia deti zo susednej škôlky: „Mzungu, how are you? I am fine, thank you. Prrrrrrrrr.“ Uľahčujú mi prácu, pretože povedia aj moju repliku. Deti z druhého konca Muhoroni ma minule zaskočili: „Mzungu, how are you? I am fine, thank you. Oooooou.“

Opúšťame Muhoroni. Smer Oduwo (alebo Oduo). Pred nami sa skvie ďalšia továreň- tentoraz na výrobu alkoholu, na ktorý využívajú melasu od susedov. Pred nami stojí veľká tabuľa „Zákaz žuť cukrovú trstinu.“ a okolo nás sú obrovské plantáže cukrovej trstiny. Solomon mi postupne objasňuje tajomstvo podareného zákazu. Keď žuješ trstinu, vypľúvaš na zem požuté zvyšky, na tie potom sadajú včely. Okolo továrne je veľa dymu a nákladných áut. Dym včely podráždi a potom sú agresívne. Tuším, že niečo také hovorí, ale nie som si istá. Nedávam dostatočne pozor. Sústreďujem sa, aby sa mi správne prepletali nohy, čo Solo o chvíľu aj ocení. Pozdravila som okoloidúceho, ale odignoroval ma. To sa stáva vtedy, keď pozdravím kalenjina v luo jazyku. Kalenjinovia sú na to zvlášť citliví. Keď pozdravím lua jeho vlastným pozdravom, tak sa zasmeje. A keď sa dosmeje, tak aj odzdraví. Stretávame cyklistu. Na oboch stranách bicykla má pripevnené dve čierne bandasky. Vezie si v nich alkohol na výrobu changy. Changa je miestny nápoj, ktorý je vcelku nebezpečné piť, lebo alkohol v ňom nie je upravený. Cyklista sa s nami dáva do reči, zosadá z bicykla a vyťahuje pangu. Panga je taká mačeta. Vzápätí mi Solomon objasňuje, že na tomto poli žije jeden leopard. Starší muž s mačetou mi vysvetľuje, že leopard „hakuna matata“, len sa mu nesmiem pozerať do očí. Keď by náhodou vyšiel z cukrovej trstiny, tak ho len pekne obídeme a budeme sa pozerať do zeme pred seba. Solomon sa prudko otočí. Chce sa pozrieť na nádhernú panorámu za nami. Myklo mnou. Nezaplatila som si vstupenku do safari parku, tak aké leopardy? Muž s mačetou zrazu vchádza do cukrovej trstiny. Už som si začínala myslieť, že ide na lov, keď sa sám vylovil s cukrovými trstinami. Mačetou ich pekne očisťuje a začíname žuť. Zatiaľ, čo ja žujem stále jeden kus, Solo požul aspoň tri.

 Solo žuje trstinu (pri inej príležitosti)

Trstina je vysoká. Takmer pripravená na zber. Po dvoch hodinách chôdze prichádzame do Oduwo. Uisťujem sa, či tu žijú luovia a potom sa púšťam do mojich malých luo konverzácií. Vyzvedávam od desiatich žien, ako sa majú a kam idú. Vytešujem sa, že sa po štyroch mesiacoch viem opýtať dve vety v ich jazyku. Stretávame malých chlapcov s kravami a potom opustené dva pávy. O chvíľu prichádzame k nášmu cieľu. Na mieste zisťujem, že vlastne poznám manželku aj vnuka tejto rodiny. Navštevujeme rodinu, pretože si neprišli po svoje lieky. Sú pozitívni. Obvykle chodí Solo so mnou na domáce návštevy, ale teraz som išla ja s ním. Je to jeho „rodina“. Jeho práca. Malý Kevin na mňa pozerá ako na prízrak. Beriem ho na ruky a o chvíľu už spí, čo objasňuje jeho zvláštny pohľad. Muž má dve manželky. Jedna nám vyčíta, že sme sa neohlásili. Aj ja to už ľutujem, lebo by nám upiekla kuru. Vonku síce praží silné slnko, ale potiť sa začínam až vo vnútri domu. Plechová strecha robí svoje. Rodina nechce veriť, že som k nim prišla po vlastných. Ani ja tomu nechcem uveriť a Solomon sa mnou vychvaľuje.
Cestou späť nenápadne zisťujem, koľko stojí cesta motorkou. Tri stovky! Uprostred opusteného poľa mi je objasnené, že je to preto tak drahé, lebo sa sem motorkári boja jazdiť. Solo ma uisťuje, že, ak by nás napadol leopard, tak on zomrie prvý, potom ja. Hneď sa cítim lepšie. Vymýšľam si v hlave evakuačný plán, ak by nás niekto prepadol, tak kde sa v tej trstine ukryjem. Ideme inou cestou. Oplatilo sa. Vidíme krásne tyrkysové vtáky. Perie sa im ligoce ako moja obľúbená - anilinová modrá. Pravdupovediac nohami už ledva prepletám. Jediná otázka každého okoloidúceho je, či ideme naozaj pešo. Slnko stále pečie. Cesta naspäť trvá menej- hodinu a pol. Teraz nás zaujíma už len „sóda“ (sóda je Fanta, Coca Cola, Sprite a Krest). Moje obľúbené miesto pri cukrovej továrni už je takmer vypredané. Tentoraz nemajú ani chutné chapati, ani fazuľu, len dve posledné malé flašky Krest Bitter Lemon. V priebehu niekoľkých sekúnd vyprázdňujem tú svoju. Obdivujem veľký košatý strom, pod ktorým sedíme. Minule som tu ochutnávala jeho plody. Vyzerajú ako fialové hrozno. Jazyk z nich tŕpne. Tri ženy sa naňho so smiechom vešali, aby natrhali čo najviac týchto zvláštnych plodov. Sambarao alebo Džamna v luo.

Cestou sa zastavujem "U Jareda".

 Je to 5 bratov a nikdy neviem, ktorý je Jared. Majú obchod- búdu. V Muhoroni sa im sortimentom vyrovnajú ešte dva obchody. Minule mi ponúkli prácu, ale nezobrala som to, lebo mi nepovedali, koľko mi za to zaplatia. Chodievam sem piť „sódu“ a kupovať kredit do telefónu. Páči sa mi, ako sem chodia nakupovať deti namiesto rodičov, ako sa k nim Jared alebo jeden z jeho bratov nakloní a ako za nimi kričia, aby sa vrátili, že im ešte nevydali. Pijem pol litra studenej Koly za 30 šilingov (30 centov). Deti po mne vykrikujú: „Mária, Mária, Mária!“ Nevládzem reagovať. Mávem už len decentne (lenivo) na diaľku ako nejaký politik.25km chôdze je dobrý dôvod aj pre politika.

Vstupujem do nemocnice na vlastných. Dokonca aj domov. Pred domom sa zvalím na schody. Ideálne podmienky na oblievačku. Môjmu anglickému susedovi Jozefovi sa síce nepáči, že ho žiadam, aby ma oblial (stráca to tým svoje čaro, pripúšťam), nakoniec však nesie dva plné lavóre studenej vody a leje ich na mňa. Stolár, ktorý vedľa nás stružliká nábytok sa smeje popod fúz a tvári sa, že nič nevidí.

Škola je škola skoro zadarmo

Trieda, ste šťastní? Áno. Mária vás bude učiť. Ste šťastní? Áno. Povedala mi, že sa chce s vami kamarátiť.(Nepovedala som.) Ste šťastní? Áno.
Zoberie vás na Slovensko.(Ano?)Ste šťastní? Áno.
Veru, šťastná to trieda, keď je v nej toľko šťastných detí...
Deti na základnej škole v Muhoroni nie sú také drzé ako slovenské deti, ale vedia byť drzé. Napodobňujú hlas, akcent, opakujú vety alebo pokrikujú. Vidno že sú tam všelijakí výrastkovia.
Skoro ako v Slotovom sne: V piatok ráno o ôsmej sa začína vyvesením vlajky na stožiar a spievaním hymny. Kenská hymna je však krásna. V kontexte krajiny, ktorá je roztrieštená na kmene, to nepôsobí až tak nacionalisticky ako zjednocujúco.

Keňa má už 7 rokov bezplatné základné vzdelanie. Británia najnovšie zastavila svoju podporu, pretože zmizlo 100miliónov šilingov.

„Vaši rodičia sú neporiadni. Povedzte vašim rodičom, že ak neprídete v pondelok do školy v uniforme, môžete sa rovno otočiť domov.“
„ Vašim rodičom je to jedno!“
„ Kde máš ponožky?“
„ Toto nie je naša farba uniformy.“
„Ak prídeš v týchto topánkach, tak sa vyzuješ pri bráne a budeš chodiť celý deň bosý.“

V Muhoroni je niekoľko základných škôl. Táto má 840 detí. V triedach je 30 až 60 detí. Sedia po troch alebo po štyroch v laviciach. Škola má 18 učiteľov.

35minútová hodina. 40 detí. 5 učebníc. Tomu sa hovorí výzva.

Niektoré deti chodia do školy peši možno hodinu. Niečo po šiestej večer ich vidno ako sa vracajú do Koguty alebo Menara village.

Obed sa v škole nepodáva. Deti majú hodinu a 20min, aby sa dostali domov. Dievčatko od susedov ide so sestrou variť obed. Iné ide do susedov, lebo Menara je ďaleko.
Asi štvorročné dievčatko si vykračuje po ceste. Možno o dva roky starší brat ide 10metrov pred ňou. Išla som s ňou, kým sme mali spoločnú cestu. Potom som chlapca upozornila na to, že tu má sestru. Naložila som zodpovednosť na chlapca v predškolskom veku.
Do školy vedie pekná cesta, hneď vedľa našej nemocnice. Je to skratka cez pole. Žiadni ľudia po mne nevykrikujú a ja môžem byť chvíľu sama.
„Prišla si do školy skratkou? Snažíme sa deti naučiť, že sa chodí cez bránu.“
Pochopila som. A v duchu som si povzdychla. Už žiadna skratka.

Volajú ma tu sestra. Myslia si, že som mníška. A kto by vztiahol ruku na mníšku? Nevadí mi to. To mám namiesto kurzu sebaobrany.
Deti nacvičovali poobede tanec. Budú tancovať a hrať drámu o Mau Forest. Je to prírodná rezervácia, v ktorej sa zabývali ľudia, vyťali stromy a teraz ich odtiaľ po rokoch vysťahúvajú a začínajú sadiť stromy. Veľká politická kauza. Na stene visí plagát „no sexual harrasment at school“. Žiaľ, mal by visieť v každej triede.
Učiteľ išiel na školenie o sexuálnom zneužívaní detí na školách. 15- ročné dievčatá otehotnejú z toho, že odnesú učiteľovi domov knihy. Nevidela som ešte žiaka, ktorý by neuposlúchol nejakú výzvu učiteľa. Je veľká autorita. Zdá sa, že v každej oblasti.

Učím dve hodiny náboženstva do týždňa. Východných a západných šiestakov. To je ako namiesto 6A a 6B.
Okrem toho učím čítať 15-ročné dievča, ktoré opakuje tretí ročník. A 8-ročného chlapca učím čítať úplne. Sú to tak obyčajné a tak zázračné veci. Naučiť niekoho lúštiť tých chrobákov, čo vkladáme do všetkých slov a kníh.

Luovia nezabíjajú. Černice rastú na stromoch.

Mtwala je klasika. Kopec, v ktorom sú poukladané rôzne typy chatrčí, záhrady oddelené živým plotom. Veľa Stromov.
Skratka vedie cez rieku. Keďže posledné dni veľa pršalo, zvolili sme dlhšiu trasu. Rodiny hľadáme zvyčajne podľa mena otca alebo podľa informácie, ako ďaleko bývajú od zdroja vody- rieky.
Ideme na výzvedy do prvého domu, na ktorý narazíme. Hlinený domec s plechovou strechou. Podlaha hlinená, ale za to zaujímavo dekorovaná- ako keď sa hrabľami prehrabe piesok na detskom ihrisku. Na stenách visia rôzne obrázky a starý muž práve zatvára Bibliu.
V Mtwale sa ľudia navzájom poznajú. Toto nie je Shauri yako. Je tu tradičnejší život.
Mladý chalan z prvého domu sa stal naším sprievodcom. Skončil základnú školu, rozposlal listy na stredné školy, dostal výsledky celoštátnej záverečnej skúšky a čaká, kto sa mu ozve. Podarilo sa mu získať 340 zo 400 bodov. Veľmi dobrý výsledok. Má šancu dostať sa na najlepšie stredné školy v Keni. Sníva o škole v Nairobi. Milionár z chatrče?
Stúpame okolo živých plotov. Po poslednej skúsenosti v Shauri yako ma Solo upozorňuje na zvieracie výdobytky. Chodníky plné blata rozumne prikryli natrhaným lístím.
Keď to viete, môžete čítať z krajiny. Bez slov. Dom, ktorý je obrátený smerom k bráne je dom otca rodiny. Dom, po jeho pravej strane je dom prvého syna. Po ľavej strane dom druhého syna. Bez slov sa mi podarilo prečítať to, že jednoročná Lina sedí sama pod stromom. Mama bola ďaleko na poli. Hlavné slovo tu mal teraz 11-ročný Otieno, ktorý na ohni varil čaj pre svojich mladších súrodencov.
V ohrade stáli zavreté jalovice. Na pašu pôjdu, až keď zalezú žaby. Sú pre kravu životu nebezpečné.
O dva roky bude musieť pravdepodobne Otieno opustiť dom. Nemôže spávať v jednej izbe spolu so svojou mamou. A dom má väčšinou len jednu izbu.
Tu mu môžu postaviť malý hlinený domček. Horšie to môže byť, ak sa túto luo tradíciu rodiny snažia dodržiavať v meste. Slumy okolo Nairobi nemajú priestorovú kapacitu pre takéto zvyky. Chlapci môžu ľahko skončiť na ulici.
Chlapčenské luo mené sa začínajú na O (Otieno, Onyango, Omondi, Ouma), dievčenské na A (Atieno, Anyango, Amondi, Akinyi). Luo meno vyberajú zvyčajne podľa času pôrodu.
Atieno znamená noc. Adoptovala som si toto luo meno.
Ďalšia návšteva vedie práve k Atieno. Mama Marion býva so svojou mamou, sestrou a dcérou. Takže rozostavanie domov vyzerá inak. Pred domom rastie veľký strom, na ktorom rastú plody, ktoré vyzerajú aj chutia ako naše černice.
Zatiaľ čo v kuchyni pozorujem mamu, ako pripravuje mlieko pre svoje dieťa, chlapci vonku rozoberajú rozdiely v ich jazykoch. Nie je luo ako luo. „yen“ v bežnom luo znamená strom, a „yat“ znamená liek. V inom luo je to presne naopak- „yen“ je liek, „yat“ je strom. Ja som len poznamenala, že „yen“ je po slovensky „strom“, aby reč nestála. Alebo „yat“?
Posledná rodina nebola Luo, ale Maragoli. Je to malý kmeň, ktorý žije okolo kopca Maragoli v západnej Keni. Rozprávali po svahilsky. Pri podávaní rúk som si všimla, že si pridŕžaju ľavou rukou pravú ruku. Privítal nás starý otec. Naša mama sa nám predstavila ako „co-wife“ – spolužena. Hovoril prevažne Solo, tak som ho nechala. Intuitívne som pochopila, že muž hovorí s mužom, žena je ticho. Potom som sa vybrala s mamou do ich domu. Poukazovala mi všetky veci, nádoby. Starší súrodenci nás zvedavo prenasledovali. Malý Chrispus vyzeral, ako keby sa bál, že ho unesiem.
Rodina si zarába výrobou prútených košov, ktoré sa postavia na hlavu a sú tak úkrytom pre malé kuriatka.
Pridŕžanie pravej ruky pri podávaní rúk je úctivým prejavom rešpektu voči druhej osobe- nie prejavom únavy alebo nevládnej pravej ruky, ako mi to sprvu pripadalo. Je to luo zvyk, ktorý si od nich táto rodina osvojila.
Luovia nezabíjajú, pália. To som sa dozvedela cestou domov. Boja sa preliať krv, pretože veria, že celá ich rodina môže byť tým prekliata. Namiesto zabíjania pália to, čo si myslia, že je pre ich nepriateľa srdcu blízke- jeho matatu, pole, dom, záhradu.
Počas kmeňových bojov v 2007, keď zápasili medzi sebou Luovia a Kikuyovia, Luovia zväčša pálili, čo im prišlo pod ruky. Majú ale kamarátov z kmeňa Kalenjin, ktorý sa asi nevedia vpratať do kože a so zabíjaním nemajú taký problém, ako Luovia. Možno v tejto oblasti Luovia nezabíjali, ale to sa nedá povedať o oblasti okolo Eldoretu...
Cestou sme narazili na troch Muhoroni policajtov so samopalmi. Keď som jedného z nich pozdravila luo pozdravom, tak tým ohrdol. Stáli pri hlavnej ceste a zastavovali autá. Policajti sú moderní žobráci. Stoja pri ceste a šoféri im hádžu na zem peniaze. Okolo prefrčalo matatu. Vytrčila sa z neho hlava, potom ruka. Auto spomalilo, hlava sa pozrela na policajtov. Auto odfrčalo. O chvíľu sa policajt zohol po niečo na zem. Takto vyzerajú úplatky v praxi. Ak by policajtov nenasýtili správnou sumou, ďalšia cesta by nebola taká bezbolestná. Našli by vadu aj na bezvadnom matatu. (Nehovoriac o tom, že ktoré matatu je naozaj bezvadné...)
Cesta tam aj naspäť trvala nakoniec 4 hodiny pešej chôdze a ja som si vyslúžila poriadne spálený krk.

Večer som pripravila pre írsku návštevu slovenské zemiakové placky. Potešili sa, že budú jesť tradičné národné írske jedlo. Zdá sa, že sme s Írskom prepojení viac, ako len tušíme.

Späť v Muhoroni

V Muhoroni ma čakala teplá večera sestry Vincent. A môj prázdny dom. Moje obavy z invázie pavúkov počas mojej dvojtýždňovej neprítomnosti sa nenaplnili. Asi si konečne uvedomili, čo ich u mňa čaká. Chvíľu mi trvalo, kým som si uvedomila, že som tu sama a že nikto nevyjde z vedľajších dverí a neprivíta ma.
Prekvapilo ma, že štipce stále visia na šnúre a aj iné veci zostali vonku na svojom mieste. (V Nairobi mi vonku nezostalo nič, čo som si tam na chvíľu odložila- od igelitového sáčku až po mop.)
A tak som sa tu znova zabývala. Dnes som maľovala nápisy oddelení nemocnice. Včera som bola na domácich návštevách v Shauri Yako. Doslova to znamená „tvoj problém“. Vraj kvôli vysokej kriminalite, ktorou táto štvrť bola kedysi povestná. Neviem, či sa mi to iba zdalo, ale mala som pocit, že tu ľudia menej poznajú svojich susedov. Asi sa každý stará len o svoje problémy a nie tie „tvoje“. Chodili sme od domu k domu a pýtali sa na moje rodiny, ale nikto ich nepoznal. Samozrejme, že „tvoj problém“ je veľký, takže sme ho nevyriešili. Môj sprievodca má peknú zriedkavú vlastnosť- nevzdáva sa. Tak sme dve a pol hodiny blúdili Shauri Yako. Nakoniec sme sa radami dostali do inej štvrte, kde susedia našu mamu poznali len pod jej prezývkou, nie jej skutočným menom. Vyplynulo, že odišla pred mesiacom preč, lebo sa pohádala s mužom. To by vysvetlilo, prečo sme malého chlapca tak dho nevideli.
Okrem toho, že som v Shauri Yako šľapla do neidentifikovateľného hovna („tvoj problém“), to bola silná skúsenosť. Niektoré deti predo mnou utekali, niektoré sa pustili do usedavého plaču a prestali až keď som zašla za roh. Všimla som si, že deti za mnou chodili zo zvedavosti, nič si nepýtali. Rozmýšľam nad tým, že deti, ktoré stretávam pri hlavnej ceste musel asi nejaký beloch naučiť žobroniť o sladkosti, keď ich začal obdarúvať. Majú vždy pripravený celý zoznam vecí, čo by odo mňa na ten deň chceli a čo im mám priniesť. Deti v Shauri yako buď nestihli žobroniť alebo im to nenapadlo. Skupinka detí mi zapriala bezpečnú cestu domov- niečo ako „čop ma bér“ a normálne ma tým dostali.
Hoci sme nenašli ďalšie dve mamy, viac sa mi podarilo zorientovať aj v tejto oblasti a zároveň si uvedomiť, že budem musieť popracovať na lepších lokátoroch našich rodín.
Posledná návšteva v rodine- hlinená chatrč, ohnisko, voda z potoka ma presvedčila o tom, že jedlo samotné nie je samo o sebe riešením podvýživy. Rodinám by sa zišla termoska, kde by mohli skladovať pitnú vodu pripravenú na sušené mlieko alebo uskladniť uvarenú kašu a dávať ju tak dieťaťu častejšie, ako ju doteraz dostávalo.
Pohrávam sa myšlienkou vytvoriť priestor, kde by sa mamy mohli hrať s ich deťmi. Uvedomujem si, že mnohé so svojimi deťmi počas návštevy nášho centra nekomunikujú. Niektoré deti sa ma boja, alebo sa boja merania. Snažím sa na nich hovoriť, ale luo jazyk mi nejde, a mamy sú ticho. Minule som poprosila jedného otca, aby povedal svojmu 2-ročnému synovi, aby otvoril ústa a otec bezslova začal otvárať chlapcovi nasilu ústa. Márne som sa snažila ho presvedčiť, aby to chlapcovi povedal v jeho jazyku.
Budúci týždeň sa idem pozrieť do školy. Mala by som tam učiť nejaké hodiny náboženstva a možno social studies. Bola som sa tam pozrieť. Učitelia sedeli v jednej miestnosti, ale deti boli v triedach, tak som sa opýtala, či je prestávka. Nebola. No stáva sa. Som zvedavá, čo ma tam čaká.
Dnes sa pre zmenu rozplakalo jedno dieťa, keď som ho dávala jeho mame. Chcelo byť u mňa na rukách. No aspoň raz plakalo z iného dôvodu, ale tiež to bolo kvôli mne.