„Predstavte si, že sa prechádzate v temnej miestnosti. Predpažíte radšej ruky, aby ste nenarazili do nejakého kusu nábytku alebo nepotkli sa na rohožke. Kráčame veľmi pomaly. Veľmi sa to podobá tomu, k čomu nás Boh vyzýva na ceste viery. Nie je to ľahké, pretože by sme si priali, aby cesta pred nami bola osvetlená. Chceme vedieť, kam ideme, ako a prečo. Viera je ale istotou v neistote. Naša dôvera v Boha nespočíva v našej chytrosti. Nejde tu o náš dôvtip, naše plánovanie, našu osobnosť, postavenie, peniaze.“
Tak týmto textom ma ovalil Richard Rohr (R.Rohr: Radikalni milost), keď som sem prišla. Zastavil ma a povzbudil zároveň. Cítim, že tu kráčam pomaly, ale učím sa predpažovať ruky a kráčať tak pomalšie, akoby som si želala. Rohr ma tu sprevádza a mnohé, ako keby písal rovno pre mňa na objednávku. Tak sa učím akceptovať neistotu a nebyť príliš chytrá (iba trochu chytrá).
Jedna z prvých viet sestry Vincent bolo „Just don’t expect too much.“ (Len neočakávaj priveľa) a aj to si beriem k srdcu.
V Muhoroni sa veľa nedeje. Je to také klasické pokojné dedinské prostredie, mimochodom s dvomi továrňami (Sugar Factory a Agro Chemical & Food Company) a futbalovým klubom (na poslednej priečke v kenskej premier lige). Muhoroni pôsobí dedinsky, ale rozlohou aj počtom obyvateľov je väčšie a zahŕňa aj okolie. Je tu pošta, trh, pár obchodíkov, krčma, vlaková stanica, školy, škôlka a ako inak- na každom rohu nejaká cirkev. Nemocnica, v ktorej pracujem sa volá St. Vincent De Paul Mission Hospital.
Súčasťou nemocnice je aj márnica a keďže je jediná v okolí, rozlúčky s blízkymi sú tu veľmi často. Veľa sa spievajú rôzne piesne. Potom naložia truhlu na nákladiak, hore vyskočí toľko ľudí, koľko sa zmestí, a za neustáleho spevu odídu a pochovajú zosnulého doma na záhrade.
V pôrodnici sa rodí tiež často . Matky zostanú v nemocnici jeden deň, niekedy počkajú len do rána (ak rodili v noci). V mojom veku sú ženy už skúsené rodičky a majú za sebou niekoľko pôrodov.
Odteraz mám už na starosti antimalnutričné centrum. Matky s deťmi prídu, odvážia sa, odmerajú, dá sa im strava. Matky sú rôzne. Niektoré komunikujú viac, niektoré menej. Snažím sa s nimi komunikovať v svahilčine, ale niekedy je ťažké zistiť, či mi rozumejú...Deti v programe sú vačšinou ešte malé, aby sa s nimi dalo komunikovať. Tento štvrtok mali cikajúci deň a tak sa ich niekoľko po sebe, vycikalo na váhu, na stôl a na dlážku. Meranie a váženie sa niektorým nepáči, tak veľa plačú. Po tejto procedúre nasleduje edukácia matiek. Chodenie na edukáciu je pre matky povinné. Chcela som ísť tento týždeň aj do terénu na návštevy. Mám vyhliadnutých pár matiek, ktorých deti stagnujú s váhou už niekoľko mesiacov. Lenže sociálny pracovník, ktorý ma mal sprevádzať ochorel...
Veľa ľudí je tu HIV pozitívnych. O niektorých viem, že ho dostali vďaka svojmu štýlu života, iní zase, vďaka štýlu života ich partnerov, ostatní sa s ním narodili. V centre máme deti, ktorých mamy sú HIV pozitívne, ale oni nie sú a preto nemôžu byť kojené. A potom sú také zvláštne prípady, ktoré ani neviem, či boli vedecky preskúmané. V nemocnici leží pacient, ktorý nie je HIV pozitívny, ale jeho manželka je . Hoci on nie je „oficiálne“ HIV pozitívny, jeho telo sa správa, ako keby bol. V realite to znamená asi to, že pravdepodobne zomrie na AIDS, hoci nikdy nebude HIV pozitívny. Zatiaľ čo jeho manželka bude môcť brať lieky proti HIV, on nie, pretože ho nemá...Celkom tomu ešte nerozumiem. Vraj takýchto párov je v okolí niekoľko...respektíve bolo.
Pred pár dňami prišlo do nemocnice 7-ročné dievčatko, ktoré znásil niekto z príbuzných. Bola tu len dva dni aj s cestou. Krásnemalé dievčatko. Nefunguje tu systém, ktorý by ju ochránil...Vraj nežije s rodičmi, ale s inými príbuznými, ktorí čakajú bábätko a ona sa im bude oňho starať. Nič tu neobvyklé, ale ktovie, ako je to naozaj. Mne len povedala, že ma 10 súrodencov a že je najmladšia a že býva ďaleko. A potom kreslila. Mrzelo ma, že som pre ňu neurobila viac...
Všetky tieto príbehy, život, smrť...Som tu tri týždne a toľko rôznych nešťastných príbehov sa valí zo strany na stranu, že ich ani nestíham vnímať. A keď o nich píšem, uvedomujem si, ako sa sypú a aké sú hrozné. Asi tu musia ľudia inak vnímať život a smrť, inak ako my.
Včera som bola s pár deťmi, ktoré sú HIV pozitívne. Sestra Vincent sa snaži pre ne rozbehnúť také hravé soboty. Myslím, že to môže byť príležitosť aj pre mňa. Ráno tam čakali dve sestry a sestra Vincent mi len stihla pošepnúť, že práve stratili mamu. Trochu sme sa hrali vybíjanú. Potom sa pridali aj ďalšie tri deti a tak sme sa presunuli do jednej miestnosti a tam sme sa hrali ďalej.
Večer si chodievam sadnúť za kostol. Je odtiaľ vidno krásny západ slnka. Tam som sa zoznámila s deťmi katechéta, čo býva za kostolom. Sľúbila som im, že sa na ne prídem pozrieť v sobotu poobede, keď budú tancovať. Cestou som sa zastavila u susedov (rodiny zamestnancov nemocnice) a zobrala so sebou dve ich deti. Keďže traja chlapci hrali futbal, tam kde asi 20 dievčat chcelo hrať vybíjanú a nikto nechcel ustúpiť, hrali dva športy na jednej ploche. Vyzeralo to asi tak, že futbalová bránka bola uprostred plochy, kde stáli dievčatá na vybíjanie. Prišlo mi to komické, pretože trávy aj plochy na hranie bolo všade okolo dosť. Na druhej strane obdivuhodné, že vytrvali a vôbec nemali nervy, že si zavadzajú. Najmä že chlapci to tak pokojne zvládali. Musím si premyslieť ďalšie rozprávky, pretože tie o Červenej Čiapočke a O siedmich kozliatkach už skoro všetky deti, čo tu stretávam poznajú.
O pol piatej som prišla domov a dala si čaj. Snažím si variť rôzne čaje, pretože som zistila, že mi dažďová voda až tak nechutí, lebo ma nie chutnú chuť, alebo ako to nazvať...(Pre milovníkov Masala Chai- majú tu skvelý masala čaj (25sáčkov) za 50 centov a dokonca aj zmes korení, ktoré sa len prisypú do čierneho čaju!)
Zhliadla som v telke asi 5minút z nejakého amerického seriálu a uvedomila som si, že mi chýbajú mzungu tváre, tak som si „uvarila“ popcorn a pozrela jeden diel seriálu Office. Dobre som sa nasmiala. To bolo prvykrát, čo som si tu niečo pozrela. Zažiadala sa mi iná kultúra.
Dnes je prvá adventná nedeľa a ja som sa jej už nevedela dočkať, pretože mám jeden breviár a potom zamyslenia na každý deň a obe knihy začínajú prvou adventnou nedeľou. Kostol začína o siedmej ráno, ale ja som si povedala, že pôjdem až o ôsmej, keď tam nič nerozumiem a bohoslužby trvajú do pol desiatej. Ráno ťukali hodiny a mne pripomenuli ťukot hodín u mojej babičky ešte na Starej Turej. Tak som si urobila nedeľné raňajky, aké sme zvykli mávať u nej - uvarené vajíčko a kakao. Keď rozmýšľam, že čo urobím s umelohmotným odpadom, ktorý sa mi tu hromadí, tak si pri jogurtových kelímkoch spomínam na prababí, ktorá si škatuľky pekne odkladala a znova na niečo použila.
Ráno, ako som vstala, tak som bola prinútená zabiť ďalšieho pavúka. Zimomriavky mi chodili po tele pri predstave, že tu býva celá jeho rodina! Zomrel inteligentnou smrťou- najprv pridusený sprejom proti komárom a potom pripučený topánkou zabalenou v sáčku. (Juuj, ako rýchlo vedel liezť! Bŕŕŕ)
Deti z Muhoroni vytrvalo učím moje meno, aby po mne prestali pokrikovať „beloch!“, keď okolo Niektoré kričia z diaľky „mzungu“. Tam si ich volať k sebe nemá zmysel, tak po nich kričím „afrika“. Minule sa okolo mňa zhrklo asi dvadsať detí a chcelo odo mňa peniaze, cukríky, čokoľvek. Povedala som im, nech si vypýtajú peniaze od rodičov a potom som im začala rozdávať imaginárne cukríky. Niektoré deti sa neuspokojili iba s jedným imaginárnym cukríkom, ale chceli aj päť. Výhoda takých cukríkov je, že ich môžem rozdávať donekončna a stále budem mať dosť. Takže som ich pekne porozdávala. Hoci sú požadovačné a žobrajúce, ich prosíkanie utíši aj nejaká hra. A hra na cukríky mi ukázala, že sa vedia hrať a že im nechýba predstavivosť. „Varila myšička kašičku“ ich tiež zasýtila. Skutočné cukríky im asi nedám, aby sa odmalička neučili, že majú chodiť za bielymi s vystretou rukou a čakať, čo im do nej padne.
No a zakončím ďalším príbehom zo sveta hmyzu. Včera som úspešne vyhral boj s komárom, ktorý ma už druhú noc otravoval v izbe. Zdá sa mi, že komáre sú ľstivejšie ako kravy- neviem, či môžem povedať, že múdrejšie, ale klamať vedia lepšie a aj sa schovať. Prajem Vám aj pokojný aj rušivý adventný čas.
A takto som si písala tento blog..
