Ugali je africká kaša. Občas chutná. Občas nevydarená. Niektorým chutí ako papier. Môže byť výživná, môže byť aj pripálená. Ak sa pripečie, na dne hrnca sa vytvorí súvislá tvrdá vrstva, ktorú niektoré deti optimisticky prezývajú "africký keksík". Príbehy z Muhoroni budú takým varením.

08 January 2010

Prve mimo vianoce


Boli iné. Nič naokolo nepripomínalo, že sa blížia vianoce. Slumy nie su vydekorované, žiadne koledy. Žiadne vianočné trhy. Dokonca žiaden sneh. Každý rok ľudia kritizujú konzum vianočného obdobia, vyzdobené Tesco, únavné koledy v polovici októbra. Zrazu som sedela vo svojej izbe a túžila som aspoň máličko po vyzdobenom Tescu, vianočných guliach, rozvoniavajúcich medovníčkoch. Neviem, či je to dobré alebo zlé, ale kultúra je mojou súčasťou. A tradície a zvyky sú jej súčasťou. A tak sa mi cnelo za našou kultúrou, menej sa mi cnelo za predvianočným stresom a dlhými radami v obchodoch. To som si tieto vianoce vychutnávala.
Štedrý večer sa v Keni neoslavuje. Nakoniec som ho strávila nad tanierom hranoliek a s flašou Coca-Coly. Stál ma 50 centov. Hoci to znie nechutne. Hranolky aj Cola ma potešili, lebo to bola príjemná zmena. V izbe som si sama zaspievala vianočné piesne, vypočula časť vianočnej kázne z roku 2008 a rozbalila 4 darčeky. Mala som zvláštny pocit z toho, že na vianoce, keď sa máme obdarovávať si tu sama odbaľujem darčeky...
Na druhý deň všetky deti dostali nové oblečenie, tak som vytiahla svoje posledné čisté oblečenie a tvárila sa, že je nové. Majú tu pekný zvyk nosiť nové oblečenie 25.12. Je to ako nový život. Nový začiatok. Nové oblečenie. Neviem, či to má takúto symboliku, ale aspoň som ju v tom pre seba našla.
Jedli sa samé delikatesy- nechýbala kozia žuvačka (nakoniec som musela mäso potajomky vypľuť za záchodom), ktorej chuť stále trvala a trvala...a nie a nie odísť. Na vianoce mali narodeniny dve dievčatá, tak ich poriadne vyoblievali- ako zvyknú.
Na druhý sviatok vianočný som deťom pripravila sľúbený popcorn. Štyri kilá kukurice asi nebolo celkom dosť pre 140 detí. Samozrejme, že som sa popálila na hrnci, ale našťastie len raz. To bola vlastne rozlúčka s Detskou Záhradou a s Nairobi, lebo v nedeľu som sa vybrala späť do Muhoroni. Cesta bola neuveriteľne dlhá. Pred dvomi rokmi vybudovali asfaltovú cestu z Nairobi do Kisumu. Žiaľ len jednu a veľmi úzku. Stačí jedna nehoda a cesta je odrezaná. Tak sme trčali v zápche. Čas plynul a ja som prišla do Kisumu pred šiestou. Vyhľadala som si matatu (dopravný prostriedok, 14-miestny nissan- mikrobus) do Muhoroni. Čakala som skoro polhodinu, kým sa zaplní. „Zaplní“ neznamená „naplní“ počet sedadiel, ale kým sa tam nebude dať pohnúť. Nedalo sa mi otočiť, ale bolo mi jasné, že v tomto matatu rozhodne nie je 14 ľudí. Vydával čudné zvuky a čudne sa rozbiehal. Občas doňho naliali nejakú tekutinu. Nepýtajte sa ma čo. Začínalo sa stmievať a mne bolo jasné, že domov sa nedostanem pred zotmením, ale až za tmy. Išli sme trasou, ktorú som nepoznala. Žiadne autá sme nestretávali, matatu sa vyprázdňovalo. Zmeškaný hovor od mamy. Nakoniec ma okolo pol ôsmej vypľulo matatu na rázcestí, ktoré vedie k nemocnici. Tak som vykročila do tmy. Preskočila som známu mláku pred nemocnici a ďakovala Bohu, že sa mi nič nestalo. Toľko môj prvý (snáď aj posledný) „nočný“ pochod v Afrike.

22 December 2009

Vianoce sú za rohom a ja nemám žiaden stres. Teda ak nerátam môj malý boj so švábmi, ktorý som stále žiaľ nevyhrala.
Prípravy na vianoce začali tým, že deti  vyumývali jedáleň. Krovy, po ktorých obyčajne lozia myši (potkany), boli obsadené dnes deťmi. Všade bola voda (vodný spôsob umývania) a kopa nôh.
Každý deň sa ma pýtajú deti, kedy ich zoberiem na prechádzku (všetky vekové kategórie) a keď sa na mňa dnes ráno 4ročný Kamau vyčítavo pozrel a povedal, že som včera povedala, že ho zoberiem, tak mi nič iné neostávalo. Chcela som zobrať asi 15 malých deti, ale cestou ku bráne sa k nám pridávali ďalšie a ďalšie. Nakoniec ich bolo 40. To je dosť na jedného dospelého. Zoradila som ich do dvojstupu a tak pekne za sebou sme si kráčali hore cestou.
Malým deťom som pustila A je to a predstavila im Pata a Mata. Myslím, že sa im to páčilo, lebo od rána ďalšieho dňa potom doliezali, kedy im ich zase pustím.
Okrem toho včera bola Talent Show, na ktorej som vystúpila aj ja. Spolu s Exvillianou sme zatancovali Kuku Dance, ktorého choreografiu sme si pracne pripravili celkom spontánne asi hodinu predtým. Získali sme vyše 80 bodov a umiestnili sme sa na slušnom druhom mieste (hoci kolovali fámy, že na piatom).
S deťmi som sa hrala ďalšie slovenské hry  v prepracovanej verzii Húsky, húsky, poďte domov! (Kozliatka, kozliatka, poďte domov a naháňala ich hyena) a Vidličky, lyžičky, nože (Uma, Kijiko, Kisu). Okrem toho stále periem špinavé oblečenie, umývam si mastné vlasy- veľmi vysoko hlboké činnosti. Deti nevedia pochopiť, že si na hlavu nechcem dávať krém a že to naozaj nie je pekné, keď mám mastné vlasy.
Včera večer som si so staršími dievčatami pozrela film. Dve tretiny pospali.
Vianoce sa tu začínajú 25. decembra, takže ešte neviem, čo budem robiť 24. decembra, teda zajtra. Možno umyjem všetkým deťom hlavy šampónom alebo urobím 4 kilá kukurice, čo som kúpila na popcorn.
Požehnané vianoce.

15 December 2009

Dovolenka v Detskej Záhrade

Cesta do Nairoby bola pokojná. Žiadne problémy. Listovala som si noviny, čo sme kúpili na pumpe v Kerichu. Písali v nich o (ne)bezpečnosti pred vianocami. Zlodeji číhajú na ľudí, aby mali krajšie vianoce doma. A polícia zlodejov rovno strieľa. Zlodeji nezabíjajú, ak dostanú, čo chcú. Nesmie sa im pozerať do tváre, treba im dať všetko, čo si vypýtajú, neodporovať, nevyjednávať. Nebezpečenstvo číha predovšetkým v noci. Vtedy sa zgrupujú rôzne gangy a plánujú rôzne krádeže, vlámania a únosy.
V Detskej záhrade sa cítim v bezpečí. Je tu príliš veľa ľudí. Zlodeji majú radi opustenejšie miesta, menej svedkov. Bývam tam, kde predtým, ale vtedy som tu šváby nevidela. Šváby som videla len v hre Blafuj! a to boli kreslené. Najprv som sa zhrozila, že šváby prežijú aj atómovú bombu, aj točenie sa v mikrovlnke a potom včera som kúpila taký úžasný sprej a hneď sa všetky obrátili horeznačky!
Len čo som prišla, zavesil sa na mňa húf detí! Neviem, či je to vôbec predstaviteľné. Pýtali sa, či som im doniesla ryby z Kisumu. Zrazu sa ani neviem odkiaľ vyrojilo niekoľko detí a začali vyzvedať koľko toho viem v ich jazyku luo. To som ani netušila, že ich je tu tak veľa! Rozprávali na mňa v Luo, ale vôbec som im nerozumela.
Muhoroni ma rozmaznalo. Jama v záchode krásne hlboká, stoka v nedohľadne, veľa vody a hlavne čisto. Tu ma čakal nefungujúci (ne)splachovací záchod, pokazený odtok v umývadle a neodtekajúca voda zo sprchy. A tie šváby! Tie na mňa teda čakali. Hneď mi jeden vyliezol na posteľ a kukal na mňa z mojej kabelky.
Prvý večer ma nechceli Luovia ani pustiť. Potom sa to trochu upokojilo.
Nemajú školu, takže nemajú poriadne, čo robiť. Pršalo tak všade bolo plno blata.
Malé deti boli vnútri, tak som si s nimi trochu kreslila a rozprávala rozprávku. Sú žhavé po akejkoľvek pozornosti, vrúcnosti.
Detská záhrada leží na konci Kawangware a na opačnom konci, za jednou bohatšou štvrťou Lavington je nákupný hypermarket Nakumatt. Je tam reštaurácia na úrovni, kaviareň, čistiareň oblečenia, kvetinárstvo, kino, kníhkupectvo, lekáreň, obchody pre turistov a veľa turistov. Je to plné belochov. Taxíkom je to dosť drahé, matatu nie veľmi bezpečné, tak som išla peši- samozrejme s bodyguardom. Cesta trvala asi hodinu. Kúpila som len to najnevyhnutnejšie a vybrali sme sa na trh do Kawangware. Tam som si kúpila lavór na sprchovanie a mop na umývanie. A šťastná som sa vrátila, aby som si to tu krásne vydrhla.

S chlapcami sa jednoduchšie rozpráva. Dievčatá sú touto kultúrou udupané, zakríknuté, málo odvážne, veľmi sa neozvú. Chlapci sú naopak zvedaví, kladú otázky. Trochu sa to prelomilo, lebo dievčatá si na mňa zvykajú a viac sa rozprávajú. Snažím sa si ich viac všímať.
A do toho mi Moses navrhol, či by som si nemohla s dievčatami čítať knihu o sexe, čo im dal a prípadne im odpovedať na ich otázky. Hodená rukavica.
Večer po večeri (okolo deviatej) sa zhromaždilo asi 20 starších dievčat (13-17ročné) do jednej izby, čítali si, kládli otázky, otvárali túto „zakázanú“ tému. Takto sa budeme stretávať každý večer. Myslím, že sú to témy, o ktorých sa veľmi nemajú s kým porozprávať.
No a dnes sa snažím trochu aj oddychovať- veď mám vlastne dovolenku!

14 December 2009

Piatok v Kerichu

Streda aj štvrtok boli nabité dni. Domov som chodila až za tmy. Jednak, že som riešila môjho podvyživeného chlapca, ktorý opustený, hladný a pocikaný sedel v nemocničnej postieľke nepovšimnutý, a potom potrebovala som dokončiť nejaké veci v centre, skôr ako pôjdem do Nairobi.
Hlavu som mala plnú nápadov, čo by sa dalo robiť na edukáciach s mamami a ako si zorganizovať návštevy v rodinách, aby boli čo najviac nápomocné pre deti a ich mamy.
Pohltená prácou som nestíhala potom ani prať ani umývať riad (po zotmení sa už nedá).
Piatok som chcela trochu spomaliť a načerpať energiu. Nepodarilo sa.

Stratená v preklade som najprv sedela v aute smerom do Kericha a vôbec som netušila, prečo tam ideme. Myslela som si, že nech je to už čokoľvek, prečo tam sestra Vincent ide, Kericho je krásne a oplatí sa ho vidieť. Sú to tie klasické čajové plantáže, ktoré sú nádherné, obzvlášť keď sa na ne pozerá zvrchu.
Kericho je o kúsok vyššie položené ako Muhoroni (cca 2000m nad morom), ale chlad bol príjemnou zmenou. Keď som sa dozvedela, že ideme na omšu za otca Jerryho, ktorého zavraždili to ráno, Kericho sa predo mnou akoby zaklialo. Viac ma nefascinovalo, ani nezaujímalo.
Skôr ako sme sa vybrali do kostola, zastavili sme na čaji. Sestričke celý čas volali známi, rodina, chodili sms, od ich rôznych spoločných priateľov, volali ju domov. Otec Jerry bol Ír a to vysvetľuje, prečo si v mnohom asi rozumeli. Pri čaji som stretla ďalších írskych misionárov. Všetci sa navzájom poznali a stále sa vracali k tomu, čo sa stalo ráno. A k tomu, aký to bol výnimočný človek.
Doľahla na mňa tažoba. Cítila som, že stratili veľmi vzácneho priateľa.

Kostol sa postupne zapĺňal ľuďmi. Bol jeho poslaním. Prišiel tam, aby postavil kostol, založil nový zbor a rozbehol ho...
Po omši vystúpil jeden z domácich a opísal to, čo videl- posteľ, krv, dokaličené telo, prebodnutého zviazaného, podrezaný krk, vylomenú mrežu na okne.
Nakoniec sa išlo k otcovi Jerrymu domov. Neviem presne prečo, ale išla som dnu s ostatnými. Všetko vyzeralo, ako keby tam niekto stále býval, ale už nebýval. Káva. Načatá flaša vína. Biblia na stolčeku, papiere nahádzané v krbe. Asi som tam išla, aby som upokojila samú seba, že ja bývam v bezpečí. No to akurát nevyšlo. V kostole bola jeho smrť zrazu reálna, ale uňho doma ešte reálnejšia.
Cestou domov sme sa nasmiali, trochu zahnali temné myšlienky. Doma ma všetko položilo. Spustil sa silný dážď (tak ako noc predtým) a nepočula som okrem búšenia na strechu nič. Nervy povolili, slzy tiež. Zrazu som si uvedomila, čo sa dnes udialo. Najbezpečnejšie miesto- moja posteľ bola najzraniteľnejšou. Presúvala som sa s jednej časti domu do druhej. Svietili všetky svetlá aj sviečky. Prvý raz som zavrela poriadne okná a snažila sa nebáť. Strach veľmi neodišiel. Prerušovaným spánkom som prebdela najkritickejší čas (odhadovaný čas jeho prepadu) a zaspala nad ránom, keď sa už susedia začínali budiť. Ďalšia noc bola s tabletkami.
Deň predtým, ako sa to stalo, som si čítala text jedného z prvých kresťanských mučeníkov. V čítaní na každý deň.
Božia ochrana nad nami je iná, ako si často krát predstavujem. Tak ako aj jeho láska. A život je taký krehký. Nevyspytateľný. Čokoľvek sa stane s mojím životom, som v Jeho rukách.
Tie posledné dni mi ukazovali život. Život na udupanej hline. Štipľavý dym v chatrči, ktorý dráždil moje oči a dýchanie. Chudobu a biedu pod slamenou strechou. Brutalita ľudí a smrť otca Jerryho a nevyspytateľnosť našej cesty a tých Božích.
O tomto živote som veľa počula, čítala, videla ho v televízii. Naživo tá bieda mojich mám a ich detí a tá schopnosť človeka byť ovládaný zlom podčiarkujú realitu. V tomto svete som doteraz žila.
Slama a hlina mi pripomenuli Vianoce. Chudoba a zlo. Sem prišli Vianoce. Kvôli tomuto prišiel Boh k nám.

Ako žijú moje deti a ich mamy


Konečne sa v práci niečo rozprúdilo. Na domáce návštevy som sa chystala už dlhšie, ale sociálny pracovník ochorel a potom si zobral dovolenku. Rozhodla som sa posvietiť si na tie najťažšie prípady, ktoré máme- deti, ktoré už dlhšie nepriberajú.
Boli to moje prvé domáce návštevy. So Solom som išla najprv do Biafry. Táto štvrť Muhoroni je od nás asi 10 minút chôdze. Sú to malé hlinené chatrče so slamennými strechami. Nevedela som meno rodičov, len meno chlapca. No ak má každá žena takých päť detí, tak je to ako hľadať ihlu v kope sena. Táto štvrť je z tých chudobnejších. Medzi domčekmi som však nevidela sa válať žiadne odpadky, ľudia boli veľmi ústretoví pri hľadaní a deti zaskočené, že majú Mzungu v epicentre, že po mne pre zmenu nevykrikovali. Niektoré sa naopak išli schovať do domu.
Nakoniec sme mamu nášho chlapca vypátrali. Ich domček bol taký, ako všetkých. Deti sedeli pred domom, vnútri ležalo ďalšie bábätko. Mama ma hneď vtiahla za ruku dnu.
Keď človek príde zvonka hneď dnu, je tam tma ako v rohu. Spočiatku som nič nevidela. Okná boli malé, asi nevyhnutné, ale také, aby sa cez ne nikto dnu nedostal. Dlážka- udupaná hlina. Taký domček mohol mať 2x3 metre. Rozdelený bol priehradkou na dve časti. Všade boli rôzne nádoby na vodu a na jedlo. V časti, kde bola ešte väčšia tma bol priestor na spanie- žiaden matrac a malý varič- na ňom hrniec a v ňom uhlie alebo drevo. Taky malý šikovný sporák alebo skôr hnrček var!, na ktorom sa chystala kaša.
Druhá návšteva bola do Mtwaly- cesta trvaka už o kus dlhšie. Išli sme poľnou cestou pomedzi cukrovú trstinu a Solo ma strašil, že tam zabili obrovského hada veľkého ako Kobra. V cukrovej trstine žijú hady, preto do nej nikto nevojde skôr ako ju nezapália a nezhorí.
Mtwala je ďalšia chudobná časť Muhoroni. Je za riekou, ktorá mala farbu normálnej rieky (na pohľad nie veľmi špinavá). Rieku sme preskočili (most tu odniesla voda) a vybrali sa do kopca. Nasťastie sme tu už vedeli meno rodiny, takže hľadanie bolo rýchle. Keď nás zbadali dve deti, dostali hysterický záchvat plaču. Teda asi nie z nás, ale skôr zo mňa. Boli už väčšie, ale utíšil ich až ich otec, keď ich zobral preč. Ktovie, či im náhodou nerozprávajú, že keď budú zlé, zoberie ich biely muž.
Tento domček mohol byť o meter dlhší, strecha bola z vlnitého plechu. Podlaha tiež udupaná zem. Vnútri boli nahromadené všetky rodinné poklady- rôzne handry, nádoby, väčšia nádoba na vodu, ktorú berú z potoka. V kúte domčeka bolo ohnisko z kameňov. Vedľa neho bol priestor na spanie- nič len holá zem a ja som dúfala, že aspoň na noc tam hodia nejaké handry, aby nespali len tak na zemi. Nepamätám si, že by tento dom mal nejaké okná. Mal len malé škáry, ktorými trochu unikal dym, keď sa varilo.
Chlapček sedel vonku- iba v tričku. Stará mama pracovala zatiaľ na poli. Ďalšie deti sa hrali- jeden chlapec si urobil v zemi autodráhu a jazdil po nej s autom ala detská čižmička. Dievčatko si zase varilo niečo v malých vrchnáčikoch od fliaš.
Chlapec bol polosirota. Mama mu zomrela, otec odišiel za lepším životom do Mombasy. Zostal so starou mamou a svojou tetou, ktorá mala dosť svojich detí. Ťažko povedať, prečo on je podvýživený a jej deti nie sú. Nehovorili samozrejme po anglicky, stará mama ani po svahilsky, takže celý rozhovor tlmočil Solo. Teta išla po drevo, takže sme si zatiaľ museli vystačiť so starou mamou. Za chvíľu deti uvideli svoju mamu, ako na hlavie riadny stoh dreva dlhý asi dva metre (ženy tu na hlave odnesú čokoľvek- hoci aj odkvapovú rímsu alebo potrubie). Informácie, ktoré mi oddelene hovorili sa rozchádzali. Každá tvrdila niečo iné, a ja som nevedela, či je chyba v preklade, alebo si tu niekto pekne vymýšľa. Chlapec dostáva často jesť. To bola pravdaže pozitívna odpoveď. Bolo dvanásť hodín a naposledy chlapec jedol o ôsmej. To bola menej pekná realita. Ukázali nám, ako pripravujú kašu. Vraj má slabý apetít. Všetko zjedol.
Je veľmi náročné poznať, kto a kedy hovorí pravdu a kto si vymýšľa. Niekedy sa zamotajú do vlastných klamstiev. Niekedy je im možno krivdené. Prichádzajú s rôznymi príbehmi, ktoré je vždy dobré si potvrdiť z inej strany.
Čo ma trápi u tohto chlapca je že je veľmi slabý, bez života. Určite to má na svedomí podvýživa. Babke sme vyslovene zakázali, aby prestala chlapcovi, keď plače, dávať nápoje z trpkej byliny. Solo to sám ochutnal, vzorku som zobrala aj do nemocnice. Povedali mi, že sa to dokonca môže byť s niektorými liekmi. Neviem, či aj táto bylina nemohla uňho zvyšovať jeho ospalosť....Hoci spočiatku sa ma náš chlapček bál, keď som si ho zobrala na ruky, nakoniec zaspal. Stokrát som im zopakovala, aby prevárali tú vodu z rieky a až potom ju pili alebo varili...
Obidvoch chlapcov sme nechali v nemocnici potom otestovať. Ak podvýživené deti dlhšie nepriberajú môžu mať HIV alebo tuberkulózu. Našťastie títo dvaja chlapci sú „ok“ (ako sa tu hovorí, keď nie sú HIV pozitívni). Teraz sú hospitalizovaní a monitorovaní.
Monitorovaní....prvý deň som jedného z chlapcov našla precikaného samého sedieť v jeho postieľke. Mama odišla domov za svojim dvojmesačným, tak jej dvojročný bol v nemocnici sám a personál sa k nemu veľmi nemal.Všimla som si, že má slabý apetít a odmieta piť mlieko. Prišla som z ním o šiestej večer. Druhá mama mi oznámila, že nasposledy jedol o jednej. Chápala som, že jeho mama nemala na výber, keď doma mala ešte menšie dieťa. Nechápala som ale, ako je možné, že v tej istej miestnosti sedí iná mama a vie kedy naposledy jedol a nič mu nedala a anikomu to sama od seba nepovedala. Nerozumela som tomu, že žiadna sestra v celej nemocnici nevenovala tomuto chlapcovi pozornosť. Keňa alebo výnimky?
Trochu som pochopila jedno. Ak sestry v nemocnici nechávajú (nechávali) svoje vlastné deti (kojencovi) samé doma,  asi nebudú venovať zvýšenú pozornosť tomu, ak nejaká matka nechá svoje dieťa samé v nemocnici.
Jedna žena mi rozprávala, ako keď boli jej deti malé, nechávala ich doma samé, išla do práce a chodila ich iba nakojiť. Prácu mala blízko a počula ich tam, ako plačú. Ťažko sa mi hľadajú slová do situácie, ktorú si ani neviem predstaviť...Po dvoch mesiacoch sa mamy vracajú do práce (ak nejakú majú). Tie privilegovanejšie majú svoju mamu, sestru, staršiu dcéru (7rokov a viac) alebo cudziu ženu, ktorá sa im stará o deti. Tie menej priviligované nemajú prácu, ale snáď potom lepšie pre ich deti.
Chýba mi tu súcit a empatia. Neviem, prečo je ho tu tak málo. Je to snáď preto, že utrpenie je tak časté až sa stalo pre ľudí normálnym?

29 November 2009

„Predstavte si, že sa prechádzate v temnej miestnosti. Predpažíte radšej ruky, aby ste nenarazili do nejakého kusu nábytku alebo nepotkli sa na rohožke. Kráčame veľmi pomaly. Veľmi sa to podobá tomu, k čomu nás Boh vyzýva na ceste viery. Nie je to ľahké, pretože by sme si priali, aby cesta pred nami bola osvetlená. Chceme vedieť, kam ideme, ako a prečo. Viera je ale istotou v neistote. Naša dôvera v Boha nespočíva v našej chytrosti. Nejde tu o náš dôvtip, naše plánovanie, našu osobnosť, postavenie, peniaze.“
Tak týmto textom ma ovalil Richard Rohr (R.Rohr: Radikalni milost), keď som sem prišla. Zastavil ma a povzbudil zároveň. Cítim, že tu kráčam pomaly, ale učím sa predpažovať ruky a kráčať tak pomalšie, akoby som si želala. Rohr ma tu sprevádza a mnohé, ako keby písal rovno pre mňa na objednávku. Tak sa učím akceptovať neistotu a nebyť príliš chytrá (iba trochu chytrá).
Jedna z prvých viet sestry Vincent bolo „Just don’t expect too much.“ (Len neočakávaj priveľa) a aj to si beriem k srdcu.
V Muhoroni sa veľa nedeje. Je to také klasické pokojné dedinské prostredie, mimochodom s dvomi továrňami (Sugar Factory a Agro Chemical & Food Company) a futbalovým klubom (na poslednej priečke v kenskej premier lige). Muhoroni pôsobí dedinsky, ale rozlohou aj počtom obyvateľov je väčšie a zahŕňa aj okolie. Je tu pošta, trh, pár obchodíkov, krčma, vlaková stanica, školy, škôlka a ako inak- na každom rohu nejaká cirkev. Nemocnica, v ktorej pracujem sa volá St. Vincent De Paul Mission Hospital.
Súčasťou nemocnice je aj márnica a keďže je jediná v okolí, rozlúčky s blízkymi sú tu veľmi často. Veľa sa spievajú rôzne piesne. Potom naložia truhlu na nákladiak, hore vyskočí toľko ľudí, koľko sa zmestí, a za neustáleho spevu odídu a pochovajú zosnulého doma na záhrade.
V pôrodnici sa rodí tiež často . Matky zostanú v nemocnici jeden deň, niekedy počkajú len do rána (ak rodili v noci). V mojom veku sú ženy už skúsené rodičky a majú za sebou niekoľko pôrodov.
Odteraz mám už na starosti antimalnutričné centrum. Matky s deťmi prídu, odvážia sa, odmerajú, dá sa im strava. Matky sú rôzne. Niektoré komunikujú viac, niektoré menej. Snažím sa s nimi komunikovať v svahilčine, ale niekedy je ťažké zistiť, či mi rozumejú...Deti v programe sú vačšinou ešte malé, aby sa s nimi dalo komunikovať. Tento štvrtok mali cikajúci deň a tak sa ich niekoľko po sebe, vycikalo na váhu, na stôl a na dlážku. Meranie a váženie sa niektorým nepáči, tak veľa plačú. Po tejto procedúre nasleduje edukácia matiek. Chodenie na edukáciu je pre matky povinné. Chcela som ísť tento týždeň aj do terénu na návštevy. Mám vyhliadnutých pár matiek, ktorých deti stagnujú s váhou už niekoľko mesiacov. Lenže sociálny pracovník, ktorý ma mal sprevádzať ochorel...
Veľa ľudí je tu HIV pozitívnych. O niektorých viem, že ho dostali vďaka svojmu štýlu života, iní zase, vďaka štýlu života ich partnerov, ostatní sa s ním narodili. V centre máme deti, ktorých mamy sú HIV pozitívne, ale oni nie sú a preto nemôžu byť kojené. A potom sú také zvláštne prípady, ktoré ani neviem, či boli vedecky preskúmané. V nemocnici leží pacient, ktorý nie je HIV pozitívny, ale jeho manželka je . Hoci on nie je „oficiálne“ HIV pozitívny, jeho telo sa správa, ako keby bol. V realite to znamená asi to, že pravdepodobne zomrie na AIDS, hoci nikdy nebude HIV pozitívny. Zatiaľ čo jeho manželka bude môcť brať lieky proti HIV, on nie, pretože ho nemá...Celkom tomu ešte nerozumiem. Vraj takýchto párov je v okolí niekoľko...respektíve bolo.
Pred pár dňami prišlo do nemocnice 7-ročné dievčatko, ktoré znásil niekto z príbuzných. Bola tu len dva dni aj s cestou. Krásnemalé dievčatko. Nefunguje tu systém, ktorý by ju ochránil...Vraj nežije s rodičmi, ale s inými príbuznými, ktorí čakajú bábätko a ona sa im bude oňho starať. Nič tu neobvyklé, ale ktovie, ako je to naozaj. Mne len povedala, že ma 10 súrodencov a že je najmladšia a že býva ďaleko. A potom kreslila. Mrzelo ma, že som pre ňu neurobila viac...
Všetky tieto príbehy, život, smrť...Som tu tri týždne a toľko rôznych nešťastných príbehov sa valí zo strany na stranu, že ich ani nestíham vnímať. A keď o nich píšem, uvedomujem si, ako sa sypú a aké sú hrozné. Asi tu musia ľudia inak vnímať život a smrť, inak ako my.
Včera som bola s pár deťmi, ktoré sú HIV pozitívne. Sestra Vincent sa snaži pre ne rozbehnúť také hravé soboty. Myslím, že to môže byť príležitosť aj pre mňa. Ráno tam čakali dve sestry a sestra Vincent mi len stihla pošepnúť, že práve stratili mamu. Trochu sme sa hrali vybíjanú. Potom sa pridali aj ďalšie tri deti a tak sme sa presunuli do jednej miestnosti a tam sme sa hrali ďalej.


Večer si chodievam sadnúť za kostol. Je odtiaľ vidno krásny západ slnka. Tam som sa zoznámila s deťmi katechéta, čo býva za kostolom. Sľúbila som im, že sa na ne prídem pozrieť v sobotu poobede, keď budú tancovať. Cestou som sa zastavila u susedov (rodiny zamestnancov nemocnice) a zobrala so sebou dve ich deti. Keďže traja chlapci hrali futbal, tam kde asi 20 dievčat chcelo hrať vybíjanú a nikto nechcel ustúpiť, hrali dva športy na jednej ploche. Vyzeralo to asi tak, že futbalová bránka bola uprostred plochy, kde stáli dievčatá na vybíjanie. Prišlo mi to komické, pretože trávy aj plochy na hranie bolo všade okolo dosť. Na druhej strane obdivuhodné, že vytrvali a vôbec nemali nervy, že si zavadzajú. Najmä že chlapci to tak pokojne zvládali. Musím si premyslieť ďalšie rozprávky, pretože tie o Červenej Čiapočke a O siedmich kozliatkach už skoro všetky deti, čo tu stretávam poznajú.
O pol piatej som prišla domov a dala si čaj. Snažím si variť rôzne čaje, pretože som zistila, že mi dažďová voda až tak nechutí, lebo ma nie chutnú chuť, alebo ako to nazvať...(Pre milovníkov Masala Chai- majú tu skvelý masala čaj (25sáčkov) za 50 centov a dokonca aj zmes korení, ktoré sa len prisypú do čierneho čaju!)
Zhliadla som v telke asi 5minút z nejakého amerického seriálu a uvedomila som si, že mi chýbajú mzungu tváre, tak som si „uvarila“ popcorn a pozrela jeden diel seriálu Office. Dobre som sa nasmiala. To bolo prvykrát, čo som si tu niečo pozrela. Zažiadala sa mi iná kultúra.
Dnes je prvá adventná nedeľa a ja som sa jej už nevedela dočkať, pretože mám jeden breviár a potom zamyslenia na každý deň a obe knihy začínajú prvou adventnou nedeľou. Kostol začína o siedmej ráno, ale ja som si povedala, že pôjdem až o ôsmej, keď tam nič nerozumiem a bohoslužby trvajú do pol desiatej. Ráno ťukali hodiny a mne pripomenuli ťukot hodín u mojej babičky ešte na Starej Turej. Tak som si urobila nedeľné raňajky, aké sme zvykli mávať u nej - uvarené vajíčko a kakao. Keď rozmýšľam, že čo urobím s umelohmotným odpadom, ktorý sa mi tu hromadí, tak si pri jogurtových kelímkoch spomínam na prababí, ktorá si škatuľky pekne odkladala a znova na niečo použila.
Ráno, ako som vstala, tak som bola prinútená zabiť ďalšieho pavúka. Zimomriavky mi chodili po tele pri predstave, že tu býva celá jeho rodina! Zomrel inteligentnou smrťou- najprv pridusený sprejom proti komárom a potom pripučený topánkou zabalenou v sáčku. (Juuj, ako rýchlo vedel liezť! Bŕŕŕ)


Deti z Muhoroni vytrvalo učím moje meno, aby po mne prestali pokrikovať „beloch!“, keď okolo Niektoré kričia z diaľky „mzungu“. Tam si ich volať k sebe nemá zmysel, tak po nich kričím „afrika“. Minule sa okolo mňa zhrklo asi dvadsať detí a chcelo odo mňa peniaze, cukríky, čokoľvek. Povedala som im, nech si vypýtajú peniaze od rodičov a potom som im začala rozdávať imaginárne cukríky. Niektoré deti sa neuspokojili iba s jedným imaginárnym cukríkom, ale chceli aj päť. Výhoda takých cukríkov je, že ich môžem rozdávať donekončna a stále budem mať dosť. Takže som ich pekne porozdávala. Hoci sú požadovačné a žobrajúce, ich prosíkanie utíši aj nejaká hra. A hra na cukríky mi ukázala, že sa vedia hrať a že im nechýba predstavivosť. „Varila myšička kašičku“ ich tiež zasýtila. Skutočné cukríky im asi nedám, aby sa odmalička neučili, že majú chodiť za bielymi s vystretou rukou a čakať, čo im do nej padne.
No a zakončím ďalším príbehom zo sveta hmyzu. Včera som úspešne vyhral boj s komárom, ktorý ma už druhú noc otravoval v izbe. Zdá sa mi, že komáre sú ľstivejšie ako kravy- neviem, či môžem povedať, že múdrejšie, ale klamať vedia lepšie a aj sa schovať. Prajem Vám aj pokojný aj rušivý adventný čas.

                                                                 A takto som si písala tento blog..




22 November 2009

Život v Muhoroni prichádza a odchádza...

Sedím si ráno v katolíckom kostole a zrazu sa začnú všetci ľudia zdvíhať a ísť dopredu. Nie som katolíčka, ale mníška ma povzbudila, aby som išla aj ja, tak uvidím, čo sa bude vpredu diať. Išlo sa postupne v niekoľkých radoch za sebou. Keď predo mnou bolo už len pár ľudí, pochopila som, o čo ide. Ľudia išli dopredu, aby vhodili nejaký peniaz do pokladničky. Lenže ja som mala vreck úlplne prázdne! Buď sa tesne pred podkladničkou naprázdno otočím, alebo sa budem tváriť, že niečo vhadzujem. Vybrala som s i tú druhú možnosť. Prišlo mi to také úsmevné, že som sa s tým musela podeliť.
Dnes je opäť jeden horúci deň. Práve sa mi tri teľatá naterigali pred dvere (So zvieratami sa rozprávam po slovensky.).
Kostol začínal o siedmej ráno. Bol plný. Po dvoch hodinách som odišla. Spevácky zbor pekne spieval. Ľudia nespievali skoro vôbec. Na kríži visel ukrižovaný Kristus. Namiesto európskeho blonďáka s modrými očami tu bol černoch. (V izbe mám dva obrazy zo života Ježiša a aj všetci učeníci sú černosi)
Keďže omša prebiehala v svahilčine, rozumela som výrazy typu „Boh je kráľ.“, „postavme sa“, „modlime sa“.
Bolo mi smutno, pretože mi chýbalo niečo, čomu by som rozumela.
Po omši som skočila do našej nemocnice pozrieť sa, ako sa darí dvom tehotným ženám. Stále nič, hoci mi oznámili, nakoľko centimetrov sú otvorené. Okrem toho som vedela, že tam vždy niekoho stretnem a trochu sa porozprávam. Nemocnica má v súčasnosti asi 4 pacientov. Včera večer zomrela jedna stará žena, ktorú som bola raz pozrieť. Život tu prichádza a odchádza skoro každý deň.
Nemocnica je to vskutku pekná, len prázdna. Zamestnanci sú milí. Stále sa učím ich mená. Pracujú tu len zdravotné sestry. Prečo nemajú pacientov, neviem...
Okrem nemocnice je tu hospic, ale tiež neobsadený a malnutričné centrum pre podvýžívené deti. To budem mať na starosti ja. Mamy s deťmi chodia raz týždenne. V štvrtok som sa bola prvýkrát pozrieť v centre: 7-mesačné dieťa s váhou novorodenca...
Mamy dostanú stravu pre bábätko a musia ostať na edukácii, kde sa preberajú rozličné témy starostlivosti o dieťa. Utorok a štvrtok budú dni, o ktorých zatiaľ viem, že budem mať nejakú prácu a budem s ľuďmi. Určite by som chcela pridať k týmto aktivitám návštevu komunít, kde tieto deti žijú. Návštevy rodín by mohli zobrať nejaký čas z toho týždňa.
V susedstve je škola, ktorú rozbehla Sestra Agnes. Chcela by som sa tam ísť pozrieť, len už začínajú 6-týždňové prázdniny, takže s učením v škole budem musieť počkať až do januára.
Deti stretávam len na ulici. Pozerajú na mňa ako na výjav. Dvojčatá od susedov sa zase rozplačú, keď zbadajú bielu tvár. A musím povedať, že deti mi tu chýbajú.
Svahilčina sa mi síce zíde, ale žijem v regióne, kde väčšina ľudí sú Luovia a ako mi dnes objasnil jeden Luo, Luovia sú jedni z mála, ktorí nevedia dobre po svahilsky. Tak sa začínam učiť Dholuo jazyk. Nie všetci sú Luo, ale aj tí, čo nie sú, vedia Dholuo- prispôsobili sa.
Niektoré výrazy sa učia ľahšie- napríklad „oriti“ znamená „dovidenia“. Podobný pozdrav máme aj v slovenčine, len možno ním vyhadzujeme pri špeciálnych príležitostiach.
Veľa času trávim u seba alebo v nemocnici. Pár krát som sa išla prejsť do dediny- kúpiť si zeleninu na trhu. Snažím sa byť, čo najviac vonku pred zotmením, ale do tretej sa v skutočnosti nedá byť vonku kvôli teplu.
Včera sme boli v Kisumu. Cesta tam trvá vyše jednej hodiny. Ide sa veľmi peknou krajinou- kopcami, poliami. V Kisumu sme sa zastavili v „reštaurácii“ pri jazere Victoria a pochutnali si na opečených rybách- samozrejme jedlo sa rukami. Ľudia jazero využívajú naozaj na všetko. Zatiaľ čo sme jedli, chodili okolo nás ľudía obmotaní rôznymi vecami (hodinkami, autíčkami, hračkami, baterkami, zámkami), ktoré sa snažili predať.
Najťažšie mi je, keď je večer a som sama. Vtedy sa pýtam sama seba, čo tu robím. Mám nádej, že raz na to prídem...Ešte je asi príliš skoro.