Vraj to bude hodinka chôdze.O Oduwo som ešte nikdy predtým nepočula.
Minulý týždeň som mala rozcvičku, keď nám jedna návšteva zabrala štyri hodiny. Najprv ma motorkár vysadil na prázdnom mieste a išiel po Solomona, ktorého nechal niekde uprostred poľa. Predstava samej seba, ako sedím sama na skale uprostred ničoho, ma rozosmiala. V zápätí prišlo malé dieťa a dostalo záchvat plaču. Predpokladám, že z toho istého obrazu. Putovali sme pomedzi krásne kopce, tlačili pred sebou pokazenú motorku. V jednej z chatrčí sme stretli Baracka Obamu. Musím ho pochváliť- chatrč veľmi dobre strategicky umiestnená na kopci a maskovaná húštinou. Trošku ma zaskočil jeho
mlado vyzerajúci zjav. Cestou mi Solomon dával ochutnať rôzne listy, „buriny“ a potom ovocie, ktoré pripomínalo marakuju, ale chutilo ako hruška. Veľa ľudí sme počas tej našej túry (tak sme si dovolili nazvať naše 4hodinové putovanie) nestretli, ale našťastie na konci sme dorazili, tam, kam sme chceli.
na domácej návšteve v Ruke
Obchádzame kopu „osladeného hnoja“. Odpad z továrne. Továreň na výrobu cukru ma fascinuje! Prekvapivo je plná rôznych strojov, ktoré sa hýbu, hučia a čmudia. Pred pár dňami sme sa tam s anglickým Jozefom vybrali. Začali sme pri váhe na privezenú cukrovú trstinu a po pol hodine sme skončili pri malých vreckách s hnedým cukrom. Pozorovali sme, ako sa trstina najprv pomelie s vodou, odšťaví, šťava prečistí, voda vyparí, bahno oddelí, cukor vykryštalizuje, zbaví melasy a potom vysuší. A potom rovno do vreca.
Mimochodom, Muhoroni má v zásade tri smrady- tzv. osladený hnoj, lagúnu (vajcovka) a zvratky. Prve dva pachy mám už rozriešené. Dlho som nevedela prísť na to, čo je príčinou toho tretieho. Historický okamih nastal práve včera, keď mi niekto povedal, že tak smrdí biopalivo, ktoré sa vyrába z odpadu z trstiny. Mohlo mi to napadnúť! Je to logické, že tak smrdí, to čo (ne)spracujeme.
Pozorujem, ako muži hádžu odpad zo spracovanej trstiny do vriec. Slnko neznesiteľne pečie. Deti po mne vykrikujú. Napodobňujú prízvuk, ktorý nemám. Takto ma zdravia deti zo susednej škôlky: „Mzungu, how are you? I am fine, thank you. Prrrrrrrrr.“ Uľahčujú mi prácu, pretože povedia aj moju repliku. Deti z druhého konca Muhoroni ma minule zaskočili: „Mzungu, how are you? I am fine, thank you. Oooooou.“
Opúšťame Muhoroni. Smer Oduwo (alebo Oduo). Pred nami sa skvie ďalšia továreň- tentoraz na výrobu alkoholu, na ktorý využívajú melasu od susedov. Pred nami stojí veľká tabuľa „Zákaz žuť cukrovú trstinu.“ a okolo nás sú obrovské plantáže cukrovej trstiny. Solomon mi postupne objasňuje tajomstvo podareného zákazu. Keď žuješ trstinu, vypľúvaš na zem požuté zvyšky, na tie potom sadajú včely. Okolo továrne je veľa dymu a nákladných áut. Dym včely podráždi a potom sú agresívne. Tuším, že niečo také hovorí, ale nie som si istá. Nedávam dostatočne pozor. Sústreďujem sa, aby sa mi správne prepletali nohy, čo Solo o chvíľu aj ocení. Pozdravila som okoloidúceho, ale odignoroval ma. To sa stáva vtedy, keď pozdravím kalenjina v luo jazyku. Kalenjinovia sú na to zvlášť citliví. Keď pozdravím lua jeho vlastným pozdravom, tak sa zasmeje. A keď sa dosmeje, tak aj odzdraví. Stretávame cyklistu. Na oboch stranách bicykla má pripevnené dve čierne bandasky. Vezie si v nich alkohol na výrobu changy. Changa je miestny nápoj, ktorý je vcelku nebezpečné piť, lebo alkohol v ňom nie je upravený. Cyklista sa s nami dáva do reči, zosadá z bicykla a vyťahuje pangu. Panga je taká mačeta. Vzápätí mi Solomon objasňuje, že na tomto poli žije jeden leopard. Starší muž s mačetou mi vysvetľuje, že leopard „hakuna matata“, len sa mu nesmiem pozerať do očí. Keď by náhodou vyšiel z cukrovej trstiny, tak ho len pekne obídeme a budeme sa pozerať do zeme pred seba. Solomon sa prudko otočí. Chce sa pozrieť na nádhernú panorámu za nami. Myklo mnou. Nezaplatila som si vstupenku do safari parku, tak aké leopardy? Muž s mačetou zrazu vchádza do cukrovej trstiny. Už som si začínala myslieť, že ide na lov, keď sa sám vylovil s cukrovými trstinami. Mačetou ich pekne očisťuje a začíname žuť. Zatiaľ, čo ja žujem stále jeden kus, Solo požul aspoň tri.
Solo žuje trstinu (pri inej príležitosti)
Trstina je vysoká. Takmer pripravená na zber. Po dvoch hodinách chôdze prichádzame do Oduwo. Uisťujem sa, či tu žijú luovia a potom sa púšťam do mojich malých luo konverzácií. Vyzvedávam od desiatich žien, ako sa majú a kam idú. Vytešujem sa, že sa po štyroch mesiacoch viem opýtať dve vety v ich jazyku. Stretávame malých chlapcov s kravami a potom opustené dva pávy. O chvíľu prichádzame k nášmu cieľu. Na mieste zisťujem, že vlastne poznám manželku aj vnuka tejto rodiny. Navštevujeme rodinu, pretože si neprišli po svoje lieky. Sú pozitívni. Obvykle chodí Solo so mnou na domáce návštevy, ale teraz som išla ja s ním. Je to jeho „rodina“. Jeho práca. Malý Kevin na mňa pozerá ako na prízrak. Beriem ho na ruky a o chvíľu už spí, čo objasňuje jeho zvláštny pohľad. Muž má dve manželky. Jedna nám vyčíta, že sme sa neohlásili. Aj ja to už ľutujem, lebo by nám upiekla kuru. Vonku síce praží silné slnko, ale potiť sa začínam až vo vnútri domu. Plechová strecha robí svoje. Rodina nechce veriť, že som k nim prišla po vlastných. Ani ja tomu nechcem uveriť a Solomon sa mnou vychvaľuje.
Cestou späť nenápadne zisťujem, koľko stojí cesta motorkou. Tri stovky! Uprostred opusteného poľa mi je objasnené, že je to preto tak drahé, lebo sa sem motorkári boja jazdiť. Solo ma uisťuje, že, ak by nás napadol leopard, tak on zomrie prvý, potom ja. Hneď sa cítim lepšie. Vymýšľam si v hlave evakuačný plán, ak by nás niekto prepadol, tak kde sa v tej trstine ukryjem. Ideme inou cestou. Oplatilo sa. Vidíme krásne tyrkysové vtáky. Perie sa im ligoce ako moja obľúbená - anilinová modrá. Pravdupovediac nohami už ledva prepletám. Jediná otázka každého okoloidúceho je, či ideme naozaj pešo. Slnko stále pečie. Cesta naspäť trvá menej- hodinu a pol. Teraz nás zaujíma už len „sóda“ (sóda je Fanta, Coca Cola, Sprite a Krest). Moje obľúbené miesto pri cukrovej továrni už je takmer vypredané. Tentoraz nemajú ani chutné chapati, ani fazuľu, len dve posledné malé flašky Krest Bitter Lemon. V priebehu niekoľkých sekúnd vyprázdňujem tú svoju. Obdivujem veľký košatý strom, pod ktorým sedíme. Minule som tu ochutnávala jeho plody. Vyzerajú ako fialové hrozno. Jazyk z nich tŕpne. Tri ženy sa naňho so smiechom vešali, aby natrhali čo najviac týchto zvláštnych plodov. Sambarao alebo Džamna v luo.
Cestou sa zastavujem "U Jareda".
Je to 5 bratov a nikdy neviem, ktorý je Jared. Majú obchod- búdu. V Muhoroni sa im sortimentom vyrovnajú ešte dva obchody. Minule mi ponúkli prácu, ale nezobrala som to, lebo mi nepovedali, koľko mi za to zaplatia. Chodievam sem piť „sódu“ a kupovať kredit do telefónu. Páči sa mi, ako sem chodia nakupovať deti namiesto rodičov, ako sa k nim Jared alebo jeden z jeho bratov nakloní a ako za nimi kričia, aby sa vrátili, že im ešte nevydali. Pijem pol litra studenej Koly za 30 šilingov (30 centov). Deti po mne vykrikujú: „Mária, Mária, Mária!“ Nevládzem reagovať. Mávem už len decentne (lenivo) na diaľku ako nejaký politik.25km chôdze je dobrý dôvod aj pre politika.
Vstupujem do nemocnice na vlastných. Dokonca aj domov. Pred domom sa zvalím na schody. Ideálne podmienky na oblievačku. Môjmu anglickému susedovi Jozefovi sa síce nepáči, že ho žiadam, aby ma oblial (stráca to tým svoje čaro, pripúšťam), nakoniec však nesie dva plné lavóre studenej vody a leje ich na mňa. Stolár, ktorý vedľa nás stružliká nábytok sa smeje popod fúz a tvári sa, že nič nevidí.
Oficiálne sa nachádzam v mestečku. Muhoroni je však jedna veľká rodina. V obchodoch sa môže človek zadĺžiť. Som Mária alebo sestra. Trošku to majú ešte deti popletené, lebo začali všetkých bielych, ktorí sem prišli po mne volať Mária. Riaditeľ v škole si ešte stále myslí, že som mníška a ja som mu to ešte stále nevysvetlila. Snáď tu nie je jedno dieťa, ktoré by nepoznalo „varila myšička kašičku“ či rozprávku O Červenej čiapočke. 
