Vianoce sú za rohom a ja nemám žiaden stres. Teda ak nerátam môj malý boj so švábmi, ktorý som stále žiaľ nevyhrala.
Prípravy na vianoce začali tým, že deti  vyumývali jedáleň. Krovy, po ktorých obyčajne lozia myši (potkany), boli obsadené dnes deťmi. Všade bola voda (vodný spôsob umývania) a kopa nôh.
Každý deň sa ma pýtajú deti, kedy ich zoberiem na prechádzku (všetky vekové kategórie) a keď sa na mňa dnes ráno 4ročný Kamau vyčítavo pozrel a povedal, že som včera povedala, že ho zoberiem, tak mi nič iné neostávalo. Chcela som zobrať asi 15 malých deti, ale cestou ku bráne sa k nám pridávali ďalšie a ďalšie. Nakoniec ich bolo 40. To je dosť na jedného dospelého. Zoradila som ich do dvojstupu a tak pekne za sebou sme si kráčali hore cestou.
Malým deťom som pustila A je to a predstavila im Pata a Mata. Myslím, že sa im to páčilo, lebo od rána ďalšieho dňa potom doliezali, kedy im ich zase pustím.
Okrem toho včera bola Talent Show, na ktorej som vystúpila aj ja. Spolu s Exvillianou sme zatancovali Kuku Dance, ktorého choreografiu sme si pracne pripravili celkom spontánne asi hodinu predtým. Získali sme vyše 80 bodov a umiestnili sme sa na slušnom druhom mieste (hoci kolovali fámy, že na piatom).
S deťmi som sa hrala ďalšie slovenské hry  v prepracovanej verzii Húsky, húsky, poďte domov! (Kozliatka, kozliatka, poďte domov a naháňala ich hyena) a Vidličky, lyžičky, nože (Uma, Kijiko, Kisu). Okrem toho stále periem špinavé oblečenie, umývam si mastné vlasy- veľmi vysoko hlboké činnosti. Deti nevedia pochopiť, že si na hlavu nechcem dávať krém a že to naozaj nie je pekné, keď mám mastné vlasy.
Včera večer som si so staršími dievčatami pozrela film. Dve tretiny pospali.
Vianoce sa tu začínajú 25. decembra, takže ešte neviem, čo budem robiť 24. decembra, teda zajtra. Možno umyjem všetkým deťom hlavy šampónom alebo urobím 4 kilá kukurice, čo som kúpila na popcorn.
Požehnané vianoce.

Dovolenka v Detskej Záhrade

Cesta do Nairoby bola pokojná. Žiadne problémy. Listovala som si noviny, čo sme kúpili na pumpe v Kerichu. Písali v nich o (ne)bezpečnosti pred vianocami. Zlodeji číhajú na ľudí, aby mali krajšie vianoce doma. A polícia zlodejov rovno strieľa. Zlodeji nezabíjajú, ak dostanú, čo chcú. Nesmie sa im pozerať do tváre, treba im dať všetko, čo si vypýtajú, neodporovať, nevyjednávať. Nebezpečenstvo číha predovšetkým v noci. Vtedy sa zgrupujú rôzne gangy a plánujú rôzne krádeže, vlámania a únosy.
V Detskej záhrade sa cítim v bezpečí. Je tu príliš veľa ľudí. Zlodeji majú radi opustenejšie miesta, menej svedkov. Bývam tam, kde predtým, ale vtedy som tu šváby nevidela. Šváby som videla len v hre Blafuj! a to boli kreslené. Najprv som sa zhrozila, že šváby prežijú aj atómovú bombu, aj točenie sa v mikrovlnke a potom včera som kúpila taký úžasný sprej a hneď sa všetky obrátili horeznačky!
Len čo som prišla, zavesil sa na mňa húf detí! Neviem, či je to vôbec predstaviteľné. Pýtali sa, či som im doniesla ryby z Kisumu. Zrazu sa ani neviem odkiaľ vyrojilo niekoľko detí a začali vyzvedať koľko toho viem v ich jazyku luo. To som ani netušila, že ich je tu tak veľa! Rozprávali na mňa v Luo, ale vôbec som im nerozumela.
Muhoroni ma rozmaznalo. Jama v záchode krásne hlboká, stoka v nedohľadne, veľa vody a hlavne čisto. Tu ma čakal nefungujúci (ne)splachovací záchod, pokazený odtok v umývadle a neodtekajúca voda zo sprchy. A tie šváby! Tie na mňa teda čakali. Hneď mi jeden vyliezol na posteľ a kukal na mňa z mojej kabelky.
Prvý večer ma nechceli Luovia ani pustiť. Potom sa to trochu upokojilo.
Nemajú školu, takže nemajú poriadne, čo robiť. Pršalo tak všade bolo plno blata.
Malé deti boli vnútri, tak som si s nimi trochu kreslila a rozprávala rozprávku. Sú žhavé po akejkoľvek pozornosti, vrúcnosti.
Detská záhrada leží na konci Kawangware a na opačnom konci, za jednou bohatšou štvrťou Lavington je nákupný hypermarket Nakumatt. Je tam reštaurácia na úrovni, kaviareň, čistiareň oblečenia, kvetinárstvo, kino, kníhkupectvo, lekáreň, obchody pre turistov a veľa turistov. Je to plné belochov. Taxíkom je to dosť drahé, matatu nie veľmi bezpečné, tak som išla peši- samozrejme s bodyguardom. Cesta trvala asi hodinu. Kúpila som len to najnevyhnutnejšie a vybrali sme sa na trh do Kawangware. Tam som si kúpila lavór na sprchovanie a mop na umývanie. A šťastná som sa vrátila, aby som si to tu krásne vydrhla.

S chlapcami sa jednoduchšie rozpráva. Dievčatá sú touto kultúrou udupané, zakríknuté, málo odvážne, veľmi sa neozvú. Chlapci sú naopak zvedaví, kladú otázky. Trochu sa to prelomilo, lebo dievčatá si na mňa zvykajú a viac sa rozprávajú. Snažím sa si ich viac všímať.
A do toho mi Moses navrhol, či by som si nemohla s dievčatami čítať knihu o sexe, čo im dal a prípadne im odpovedať na ich otázky. Hodená rukavica.
Večer po večeri (okolo deviatej) sa zhromaždilo asi 20 starších dievčat (13-17ročné) do jednej izby, čítali si, kládli otázky, otvárali túto „zakázanú“ tému. Takto sa budeme stretávať každý večer. Myslím, že sú to témy, o ktorých sa veľmi nemajú s kým porozprávať.
No a dnes sa snažím trochu aj oddychovať- veď mám vlastne dovolenku!

Piatok v Kerichu

Streda aj štvrtok boli nabité dni. Domov som chodila až za tmy. Jednak, že som riešila môjho podvyživeného chlapca, ktorý opustený, hladný a pocikaný sedel v nemocničnej postieľke nepovšimnutý, a potom potrebovala som dokončiť nejaké veci v centre, skôr ako pôjdem do Nairobi.
Hlavu som mala plnú nápadov, čo by sa dalo robiť na edukáciach s mamami a ako si zorganizovať návštevy v rodinách, aby boli čo najviac nápomocné pre deti a ich mamy.
Pohltená prácou som nestíhala potom ani prať ani umývať riad (po zotmení sa už nedá).
Piatok som chcela trochu spomaliť a načerpať energiu. Nepodarilo sa.

Stratená v preklade som najprv sedela v aute smerom do Kericha a vôbec som netušila, prečo tam ideme. Myslela som si, že nech je to už čokoľvek, prečo tam sestra Vincent ide, Kericho je krásne a oplatí sa ho vidieť. Sú to tie klasické čajové plantáže, ktoré sú nádherné, obzvlášť keď sa na ne pozerá zvrchu.
Kericho je o kúsok vyššie položené ako Muhoroni (cca 2000m nad morom), ale chlad bol príjemnou zmenou. Keď som sa dozvedela, že ideme na omšu za otca Jerryho, ktorého zavraždili to ráno, Kericho sa predo mnou akoby zaklialo. Viac ma nefascinovalo, ani nezaujímalo.
Skôr ako sme sa vybrali do kostola, zastavili sme na čaji. Sestričke celý čas volali známi, rodina, chodili sms, od ich rôznych spoločných priateľov, volali ju domov. Otec Jerry bol Ír a to vysvetľuje, prečo si v mnohom asi rozumeli. Pri čaji som stretla ďalších írskych misionárov. Všetci sa navzájom poznali a stále sa vracali k tomu, čo sa stalo ráno. A k tomu, aký to bol výnimočný človek.
Doľahla na mňa tažoba. Cítila som, že stratili veľmi vzácneho priateľa.

Kostol sa postupne zapĺňal ľuďmi. Bol jeho poslaním. Prišiel tam, aby postavil kostol, založil nový zbor a rozbehol ho...
Po omši vystúpil jeden z domácich a opísal to, čo videl- posteľ, krv, dokaličené telo, prebodnutého zviazaného, podrezaný krk, vylomenú mrežu na okne.
Nakoniec sa išlo k otcovi Jerrymu domov. Neviem presne prečo, ale išla som dnu s ostatnými. Všetko vyzeralo, ako keby tam niekto stále býval, ale už nebýval. Káva. Načatá flaša vína. Biblia na stolčeku, papiere nahádzané v krbe. Asi som tam išla, aby som upokojila samú seba, že ja bývam v bezpečí. No to akurát nevyšlo. V kostole bola jeho smrť zrazu reálna, ale uňho doma ešte reálnejšia.
Cestou domov sme sa nasmiali, trochu zahnali temné myšlienky. Doma ma všetko položilo. Spustil sa silný dážď (tak ako noc predtým) a nepočula som okrem búšenia na strechu nič. Nervy povolili, slzy tiež. Zrazu som si uvedomila, čo sa dnes udialo. Najbezpečnejšie miesto- moja posteľ bola najzraniteľnejšou. Presúvala som sa s jednej časti domu do druhej. Svietili všetky svetlá aj sviečky. Prvý raz som zavrela poriadne okná a snažila sa nebáť. Strach veľmi neodišiel. Prerušovaným spánkom som prebdela najkritickejší čas (odhadovaný čas jeho prepadu) a zaspala nad ránom, keď sa už susedia začínali budiť. Ďalšia noc bola s tabletkami.
Deň predtým, ako sa to stalo, som si čítala text jedného z prvých kresťanských mučeníkov. V čítaní na každý deň.
Božia ochrana nad nami je iná, ako si často krát predstavujem. Tak ako aj jeho láska. A život je taký krehký. Nevyspytateľný. Čokoľvek sa stane s mojím životom, som v Jeho rukách.
Tie posledné dni mi ukazovali život. Život na udupanej hline. Štipľavý dym v chatrči, ktorý dráždil moje oči a dýchanie. Chudobu a biedu pod slamenou strechou. Brutalita ľudí a smrť otca Jerryho a nevyspytateľnosť našej cesty a tých Božích.
O tomto živote som veľa počula, čítala, videla ho v televízii. Naživo tá bieda mojich mám a ich detí a tá schopnosť človeka byť ovládaný zlom podčiarkujú realitu. V tomto svete som doteraz žila.
Slama a hlina mi pripomenuli Vianoce. Chudoba a zlo. Sem prišli Vianoce. Kvôli tomuto prišiel Boh k nám.

Ako žijú moje deti a ich mamy

Konečne sa v práci niečo rozprúdilo. Na domáce návštevy som sa chystala už dlhšie, ale sociálny pracovník ochorel a potom si zobral dovolenku. Rozhodla som sa posvietiť si na tie najťažšie prípady, ktoré máme- deti, ktoré už dlhšie nepriberajú.

Boli to moje prvé domáce návštevy. So Solom som išla najprv do Biafry. Táto štvrť Muhoroni je od nás asi 10 minút chôdze. Sú to malé hlinené chatrče so slamennými strechami. Nevedela som meno rodičov, len meno chlapca. No ak má každá žena takých päť detí, tak je to ako hľadať ihlu v kope sena. Táto štvrť je z tých chudobnejších. Medzi domčekmi som však nevidela sa válať žiadne odpadky, ľudia boli veľmi ústretoví pri hľadaní a deti zaskočené, že majú Mzungu v epicentre, že po mne pre zmenu nevykrikovali. Niektoré sa naopak išli schovať do domu.

Nakoniec sme mamu nášho chlapca vypátrali. Ich domček bol taký, ako všetkých. Deti sedeli pred domom, vnútri ležalo ďalšie bábätko. Mama ma hneď vtiahla za ruku dnu.

Keď človek príde zvonka hneď dnu, je tam tma ako v rohu. Spočiatku som nič nevidela. Okná boli malé, asi nevyhnutné, ale také, aby sa cez ne nikto dnu nedostal. Dlážka- udupaná hlina. Taký domček mohol mať 2x3 metre. Rozdelený bol priehradkou na dve časti. Všade boli rôzne nádoby na vodu a na jedlo. V časti, kde bola ešte väčšia tma bol priestor na spanie- žiaden matrac a malý varič- na ňom hrniec a v ňom uhlie alebo drevo. Taky malý šikovný sporák alebo skôr hnrček var!, na ktorom sa chystala kaša.

Druhá návšteva bola do Mtwaly- cesta trvaka už o kus dlhšie. Išli sme poľnou cestou pomedzi cukrovú trstinu a Solo ma strašil, že tam zabili obrovského hada veľkého ako Kobra. V cukrovej trstine žijú hady, preto do nej nikto nevojde skôr ako ju nezapália a nezhorí.

Mtwala je ďalšia chudobná časť Muhoroni. Je za riekou, ktorá mala farbu normálnej rieky (na pohľad nie veľmi špinavá). Rieku sme preskočili (most tu odniesla voda) a vybrali sa do kopca. Nasťastie sme tu už vedeli meno rodiny, takže hľadanie bolo rýchle. Keď nás zbadali dve deti, dostali hysterický záchvat plaču. Teda asi nie z nás, ale skôr zo mňa. Boli už väčšie, ale utíšil ich až ich otec, keď ich zobral preč. Ktovie, či im náhodou nerozprávajú, že keď budú zlé, zoberie ich biely muž.

Tento domček mohol byť o meter dlhší, strecha bola z vlnitého plechu. Podlaha tiež udupaná zem. Vnútri boli nahromadené všetky rodinné poklady- rôzne handry, nádoby, väčšia nádoba na vodu, ktorú berú z potoka. V kúte domčeka bolo ohnisko z kameňov. Vedľa neho bol priestor na spanie- nič len holá zem a ja som dúfala, že aspoň na noc tam hodia nejaké handry, aby nespali len tak na zemi. Nepamätám si, že by tento dom mal nejaké okná. Mal len malé škáry, ktorými trochu unikal dym, keď sa varilo.

Chlapček sedel vonku- iba v tričku. Stará mama pracovala zatiaľ na poli. Ďalšie deti sa hrali- jeden chlapec si urobil v zemi autodráhu a jazdil po nej s autom ala detská čižmička. Dievčatko si zase varilo niečo v malých vrchnáčikoch od fliaš.

Chlapec bol polosirota. Mama mu zomrela, otec odišiel za lepším životom do Mombasy. Zostal so starou mamou a svojou tetou, ktorá mala dosť svojich detí. Ťažko povedať, prečo on je podvýživený a jej deti nie sú. Nehovorili samozrejme po anglicky, stará mama ani po svahilsky, takže celý rozhovor tlmočil Solo. Teta išla po drevo, takže sme si zatiaľ museli vystačiť so starou mamou. Za chvíľu deti uvideli svoju mamu, ako na hlavie riadny stoh dreva dlhý asi dva metre (ženy tu na hlave odnesú čokoľvek- hoci aj odkvapovú rímsu alebo potrubie). Informácie, ktoré mi oddelene hovorili sa rozchádzali. Každá tvrdila niečo iné, a ja som nevedela, či je chyba v preklade, alebo si tu niekto pekne vymýšľa. Chlapec dostáva často jesť. To bola pravdaže pozitívna odpoveď. Bolo dvanásť hodín a naposledy chlapec jedol o ôsmej. To bola menej pekná realita. Ukázali nám, ako pripravujú kašu. Vraj má slabý apetít. Všetko zjedol.

Je veľmi náročné poznať, kto a kedy hovorí pravdu a kto si vymýšľa. Niekedy sa zamotajú do vlastných klamstiev. Niekedy je im možno krivdené. Prichádzajú s rôznymi príbehmi, ktoré je vždy dobré si potvrdiť z inej strany.

Čo ma trápi u tohto chlapca je že je veľmi slabý, bez života. Určite to má na svedomí podvýživa. Babke sme vyslovene zakázali, aby prestala chlapcovi, keď plače, dávať nápoje z trpkej byliny. Solo to sám ochutnal, vzorku som zobrala aj do nemocnice. Povedali mi, že sa to dokonca môže byť s niektorými liekmi. Neviem, či aj táto bylina nemohla uňho zvyšovať jeho ospalosť....Hoci spočiatku sa ma náš chlapček bál, keď som si ho zobrala na ruky, nakoniec zaspal. Stokrát som im zopakovala, aby prevárali tú vodu z rieky a až potom ju pili alebo varili...

Obidvoch chlapcov sme nechali v nemocnici potom otestovať. Ak podvýživené deti dlhšie nepriberajú môžu mať HIV alebo tuberkulózu. Našťastie títo dvaja chlapci sú „ok“ (ako sa tu hovorí, keď nie sú HIV pozitívni). Teraz sú hospitalizovaní a monitorovaní.

Monitorovaní....prvý deň som jedného z chlapcov našla precikaného samého sedieť v jeho postieľke. Mama odišla domov za svojim dvojmesačným, tak jej dvojročný bol v nemocnici sám a personál sa k nemu veľmi nemal.Všimla som si, že má slabý apetít a odmieta piť mlieko. Prišla som z ním o šiestej večer. Druhá mama mi oznámila, že nasposledy jedol o jednej. Chápala som, že jeho mama nemala na výber, keď doma mala ešte menšie dieťa. Nechápala som ale, ako je možné, že v tej istej miestnosti sedí iná mama a vie kedy naposledy jedol a nič mu nedala a anikomu to sama od seba nepovedala. Nerozumela som tomu, že žiadna sestra v celej nemocnici nevenovala tomuto chlapcovi pozornosť. Keňa alebo výnimky?

Trochu som pochopila jedno. Ak sestry v nemocnici nechávajú (nechávali) svoje vlastné deti (kojencovi) samé doma,  asi nebudú venovať zvýšenú pozornosť tomu, ak nejaká matka nechá svoje dieťa samé v nemocnici.

Jedna žena mi rozprávala, ako keď boli jej deti malé, nechávala ich doma samé, išla do práce a chodila ich iba nakojiť. Prácu mala blízko a počula ich tam, ako plačú. Ťažko sa mi hľadajú slová do situácie, ktorú si ani neviem predstaviť...Po dvoch mesiacoch sa mamy vracajú do práce (ak nejakú majú). Tie privilegovanejšie majú svoju mamu, sestru, staršiu dcéru (7rokov a viac) alebo cudziu ženu, ktorá sa im stará o deti. Tie menej priviligované nemajú prácu, ale snáď potom lepšie pre ich deti.

Chýba mi tu súcit a empatia. Neviem, prečo je ho tu tak málo. Je to snáď preto, že utrpenie je tak časté až sa stalo pre ľudí normálnym?