Vianoce sú za rohom a ja nemám žiaden stres. Teda ak nerátam môj malý boj so švábmi, ktorý som stále žiaľ nevyhrala.
Prípravy na vianoce začali tým, že deti  vyumývali jedáleň. Krovy, po ktorých obyčajne lozia myši (potkany), boli obsadené dnes deťmi. Všade bola voda (vodný spôsob umývania) a kopa nôh.
Každý deň sa ma pýtajú deti, kedy ich zoberiem na prechádzku (všetky vekové kategórie) a keď sa na mňa dnes ráno 4ročný Kamau vyčítavo pozrel a povedal, že som včera povedala, že ho zoberiem, tak mi nič iné neostávalo. Chcela som zobrať asi 15 malých deti, ale cestou ku bráne sa k nám pridávali ďalšie a ďalšie. Nakoniec ich bolo 40. To je dosť na jedného dospelého. Zoradila som ich do dvojstupu a tak pekne za sebou sme si kráčali hore cestou.
Malým deťom som pustila A je to a predstavila im Pata a Mata. Myslím, že sa im to páčilo, lebo od rána ďalšieho dňa potom doliezali, kedy im ich zase pustím.
Okrem toho včera bola Talent Show, na ktorej som vystúpila aj ja. Spolu s Exvillianou sme zatancovali Kuku Dance, ktorého choreografiu sme si pracne pripravili celkom spontánne asi hodinu predtým. Získali sme vyše 80 bodov a umiestnili sme sa na slušnom druhom mieste (hoci kolovali fámy, že na piatom).
S deťmi som sa hrala ďalšie slovenské hry  v prepracovanej verzii Húsky, húsky, poďte domov! (Kozliatka, kozliatka, poďte domov a naháňala ich hyena) a Vidličky, lyžičky, nože (Uma, Kijiko, Kisu). Okrem toho stále periem špinavé oblečenie, umývam si mastné vlasy- veľmi vysoko hlboké činnosti. Deti nevedia pochopiť, že si na hlavu nechcem dávať krém a že to naozaj nie je pekné, keď mám mastné vlasy.
Včera večer som si so staršími dievčatami pozrela film. Dve tretiny pospali.
Vianoce sa tu začínajú 25. decembra, takže ešte neviem, čo budem robiť 24. decembra, teda zajtra. Možno umyjem všetkým deťom hlavy šampónom alebo urobím 4 kilá kukurice, čo som kúpila na popcorn.
Požehnané vianoce.

Dovolenka v Detskej Záhrade

Cesta do Nairoby bola pokojná. Žiadne problémy. Listovala som si noviny, čo sme kúpili na pumpe v Kerichu. Písali v nich o (ne)bezpečnosti pred vianocami. Zlodeji číhajú na ľudí, aby mali krajšie vianoce doma. A polícia zlodejov rovno strieľa. Zlodeji nezabíjajú, ak dostanú, čo chcú. Nesmie sa im pozerať do tváre, treba im dať všetko, čo si vypýtajú, neodporovať, nevyjednávať. Nebezpečenstvo číha predovšetkým v noci. Vtedy sa zgrupujú rôzne gangy a plánujú rôzne krádeže, vlámania a únosy.
V Detskej záhrade sa cítim v bezpečí. Je tu príliš veľa ľudí. Zlodeji majú radi opustenejšie miesta, menej svedkov. Bývam tam, kde predtým, ale vtedy som tu šváby nevidela. Šváby som videla len v hre Blafuj! a to boli kreslené. Najprv som sa zhrozila, že šváby prežijú aj atómovú bombu, aj točenie sa v mikrovlnke a potom včera som kúpila taký úžasný sprej a hneď sa všetky obrátili horeznačky!
Len čo som prišla, zavesil sa na mňa húf detí! Neviem, či je to vôbec predstaviteľné. Pýtali sa, či som im doniesla ryby z Kisumu. Zrazu sa ani neviem odkiaľ vyrojilo niekoľko detí a začali vyzvedať koľko toho viem v ich jazyku luo. To som ani netušila, že ich je tu tak veľa! Rozprávali na mňa v Luo, ale vôbec som im nerozumela.
Muhoroni ma rozmaznalo. Jama v záchode krásne hlboká, stoka v nedohľadne, veľa vody a hlavne čisto. Tu ma čakal nefungujúci (ne)splachovací záchod, pokazený odtok v umývadle a neodtekajúca voda zo sprchy. A tie šváby! Tie na mňa teda čakali. Hneď mi jeden vyliezol na posteľ a kukal na mňa z mojej kabelky.
Prvý večer ma nechceli Luovia ani pustiť. Potom sa to trochu upokojilo.
Nemajú školu, takže nemajú poriadne, čo robiť. Pršalo tak všade bolo plno blata.
Malé deti boli vnútri, tak som si s nimi trochu kreslila a rozprávala rozprávku. Sú žhavé po akejkoľvek pozornosti, vrúcnosti.
Detská záhrada leží na konci Kawangware a na opačnom konci, za jednou bohatšou štvrťou Lavington je nákupný hypermarket Nakumatt. Je tam reštaurácia na úrovni, kaviareň, čistiareň oblečenia, kvetinárstvo, kino, kníhkupectvo, lekáreň, obchody pre turistov a veľa turistov. Je to plné belochov. Taxíkom je to dosť drahé, matatu nie veľmi bezpečné, tak som išla peši- samozrejme s bodyguardom. Cesta trvala asi hodinu. Kúpila som len to najnevyhnutnejšie a vybrali sme sa na trh do Kawangware. Tam som si kúpila lavór na sprchovanie a mop na umývanie. A šťastná som sa vrátila, aby som si to tu krásne vydrhla.

S chlapcami sa jednoduchšie rozpráva. Dievčatá sú touto kultúrou udupané, zakríknuté, málo odvážne, veľmi sa neozvú. Chlapci sú naopak zvedaví, kladú otázky. Trochu sa to prelomilo, lebo dievčatá si na mňa zvykajú a viac sa rozprávajú. Snažím sa si ich viac všímať.
A do toho mi Moses navrhol, či by som si nemohla s dievčatami čítať knihu o sexe, čo im dal a prípadne im odpovedať na ich otázky. Hodená rukavica.
Večer po večeri (okolo deviatej) sa zhromaždilo asi 20 starších dievčat (13-17ročné) do jednej izby, čítali si, kládli otázky, otvárali túto „zakázanú“ tému. Takto sa budeme stretávať každý večer. Myslím, že sú to témy, o ktorých sa veľmi nemajú s kým porozprávať.
No a dnes sa snažím trochu aj oddychovať- veď mám vlastne dovolenku!

Piatok v Kerichu

Streda aj štvrtok boli nabité dni. Domov som chodila až za tmy. Jednak, že som riešila môjho podvyživeného chlapca, ktorý opustený, hladný a pocikaný sedel v nemocničnej postieľke nepovšimnutý, a potom potrebovala som dokončiť nejaké veci v centre, skôr ako pôjdem do Nairobi.
Hlavu som mala plnú nápadov, čo by sa dalo robiť na edukáciach s mamami a ako si zorganizovať návštevy v rodinách, aby boli čo najviac nápomocné pre deti a ich mamy.
Pohltená prácou som nestíhala potom ani prať ani umývať riad (po zotmení sa už nedá).
Piatok som chcela trochu spomaliť a načerpať energiu. Nepodarilo sa.

Stratená v preklade som najprv sedela v aute smerom do Kericha a vôbec som netušila, prečo tam ideme. Myslela som si, že nech je to už čokoľvek, prečo tam sestra Vincent ide, Kericho je krásne a oplatí sa ho vidieť. Sú to tie klasické čajové plantáže, ktoré sú nádherné, obzvlášť keď sa na ne pozerá zvrchu.
Kericho je o kúsok vyššie položené ako Muhoroni (cca 2000m nad morom), ale chlad bol príjemnou zmenou. Keď som sa dozvedela, že ideme na omšu za otca Jerryho, ktorého zavraždili to ráno, Kericho sa predo mnou akoby zaklialo. Viac ma nefascinovalo, ani nezaujímalo.
Skôr ako sme sa vybrali do kostola, zastavili sme na čaji. Sestričke celý čas volali známi, rodina, chodili sms, od ich rôznych spoločných priateľov, volali ju domov. Otec Jerry bol Ír a to vysvetľuje, prečo si v mnohom asi rozumeli. Pri čaji som stretla ďalších írskych misionárov. Všetci sa navzájom poznali a stále sa vracali k tomu, čo sa stalo ráno. A k tomu, aký to bol výnimočný človek.
Doľahla na mňa tažoba. Cítila som, že stratili veľmi vzácneho priateľa.

Kostol sa postupne zapĺňal ľuďmi. Bol jeho poslaním. Prišiel tam, aby postavil kostol, založil nový zbor a rozbehol ho...
Po omši vystúpil jeden z domácich a opísal to, čo videl- posteľ, krv, dokaličené telo, prebodnutého zviazaného, podrezaný krk, vylomenú mrežu na okne.
Nakoniec sa išlo k otcovi Jerrymu domov. Neviem presne prečo, ale išla som dnu s ostatnými. Všetko vyzeralo, ako keby tam niekto stále býval, ale už nebýval. Káva. Načatá flaša vína. Biblia na stolčeku, papiere nahádzané v krbe. Asi som tam išla, aby som upokojila samú seba, že ja bývam v bezpečí. No to akurát nevyšlo. V kostole bola jeho smrť zrazu reálna, ale uňho doma ešte reálnejšia.
Cestou domov sme sa nasmiali, trochu zahnali temné myšlienky. Doma ma všetko položilo. Spustil sa silný dážď (tak ako noc predtým) a nepočula som okrem búšenia na strechu nič. Nervy povolili, slzy tiež. Zrazu som si uvedomila, čo sa dnes udialo. Najbezpečnejšie miesto- moja posteľ bola najzraniteľnejšou. Presúvala som sa s jednej časti domu do druhej. Svietili všetky svetlá aj sviečky. Prvý raz som zavrela poriadne okná a snažila sa nebáť. Strach veľmi neodišiel. Prerušovaným spánkom som prebdela najkritickejší čas (odhadovaný čas jeho prepadu) a zaspala nad ránom, keď sa už susedia začínali budiť. Ďalšia noc bola s tabletkami.
Deň predtým, ako sa to stalo, som si čítala text jedného z prvých kresťanských mučeníkov. V čítaní na každý deň.
Božia ochrana nad nami je iná, ako si často krát predstavujem. Tak ako aj jeho láska. A život je taký krehký. Nevyspytateľný. Čokoľvek sa stane s mojím životom, som v Jeho rukách.
Tie posledné dni mi ukazovali život. Život na udupanej hline. Štipľavý dym v chatrči, ktorý dráždil moje oči a dýchanie. Chudobu a biedu pod slamenou strechou. Brutalita ľudí a smrť otca Jerryho a nevyspytateľnosť našej cesty a tých Božích.
O tomto živote som veľa počula, čítala, videla ho v televízii. Naživo tá bieda mojich mám a ich detí a tá schopnosť človeka byť ovládaný zlom podčiarkujú realitu. V tomto svete som doteraz žila.
Slama a hlina mi pripomenuli Vianoce. Chudoba a zlo. Sem prišli Vianoce. Kvôli tomuto prišiel Boh k nám.

Ako žijú moje deti a ich mamy

Konečne sa v práci niečo rozprúdilo. Na domáce návštevy som sa chystala už dlhšie, ale sociálny pracovník ochorel a potom si zobral dovolenku. Rozhodla som sa posvietiť si na tie najťažšie prípady, ktoré máme- deti, ktoré už dlhšie nepriberajú.

Boli to moje prvé domáce návštevy. So Solom som išla najprv do Biafry. Táto štvrť Muhoroni je od nás asi 10 minút chôdze. Sú to malé hlinené chatrče so slamennými strechami. Nevedela som meno rodičov, len meno chlapca. No ak má každá žena takých päť detí, tak je to ako hľadať ihlu v kope sena. Táto štvrť je z tých chudobnejších. Medzi domčekmi som však nevidela sa válať žiadne odpadky, ľudia boli veľmi ústretoví pri hľadaní a deti zaskočené, že majú Mzungu v epicentre, že po mne pre zmenu nevykrikovali. Niektoré sa naopak išli schovať do domu.

Nakoniec sme mamu nášho chlapca vypátrali. Ich domček bol taký, ako všetkých. Deti sedeli pred domom, vnútri ležalo ďalšie bábätko. Mama ma hneď vtiahla za ruku dnu.

Keď človek príde zvonka hneď dnu, je tam tma ako v rohu. Spočiatku som nič nevidela. Okná boli malé, asi nevyhnutné, ale také, aby sa cez ne nikto dnu nedostal. Dlážka- udupaná hlina. Taký domček mohol mať 2x3 metre. Rozdelený bol priehradkou na dve časti. Všade boli rôzne nádoby na vodu a na jedlo. V časti, kde bola ešte väčšia tma bol priestor na spanie- žiaden matrac a malý varič- na ňom hrniec a v ňom uhlie alebo drevo. Taky malý šikovný sporák alebo skôr hnrček var!, na ktorom sa chystala kaša.

Druhá návšteva bola do Mtwaly- cesta trvaka už o kus dlhšie. Išli sme poľnou cestou pomedzi cukrovú trstinu a Solo ma strašil, že tam zabili obrovského hada veľkého ako Kobra. V cukrovej trstine žijú hady, preto do nej nikto nevojde skôr ako ju nezapália a nezhorí.

Mtwala je ďalšia chudobná časť Muhoroni. Je za riekou, ktorá mala farbu normálnej rieky (na pohľad nie veľmi špinavá). Rieku sme preskočili (most tu odniesla voda) a vybrali sa do kopca. Nasťastie sme tu už vedeli meno rodiny, takže hľadanie bolo rýchle. Keď nás zbadali dve deti, dostali hysterický záchvat plaču. Teda asi nie z nás, ale skôr zo mňa. Boli už väčšie, ale utíšil ich až ich otec, keď ich zobral preč. Ktovie, či im náhodou nerozprávajú, že keď budú zlé, zoberie ich biely muž.

Tento domček mohol byť o meter dlhší, strecha bola z vlnitého plechu. Podlaha tiež udupaná zem. Vnútri boli nahromadené všetky rodinné poklady- rôzne handry, nádoby, väčšia nádoba na vodu, ktorú berú z potoka. V kúte domčeka bolo ohnisko z kameňov. Vedľa neho bol priestor na spanie- nič len holá zem a ja som dúfala, že aspoň na noc tam hodia nejaké handry, aby nespali len tak na zemi. Nepamätám si, že by tento dom mal nejaké okná. Mal len malé škáry, ktorými trochu unikal dym, keď sa varilo.

Chlapček sedel vonku- iba v tričku. Stará mama pracovala zatiaľ na poli. Ďalšie deti sa hrali- jeden chlapec si urobil v zemi autodráhu a jazdil po nej s autom ala detská čižmička. Dievčatko si zase varilo niečo v malých vrchnáčikoch od fliaš.

Chlapec bol polosirota. Mama mu zomrela, otec odišiel za lepším životom do Mombasy. Zostal so starou mamou a svojou tetou, ktorá mala dosť svojich detí. Ťažko povedať, prečo on je podvýživený a jej deti nie sú. Nehovorili samozrejme po anglicky, stará mama ani po svahilsky, takže celý rozhovor tlmočil Solo. Teta išla po drevo, takže sme si zatiaľ museli vystačiť so starou mamou. Za chvíľu deti uvideli svoju mamu, ako na hlavie riadny stoh dreva dlhý asi dva metre (ženy tu na hlave odnesú čokoľvek- hoci aj odkvapovú rímsu alebo potrubie). Informácie, ktoré mi oddelene hovorili sa rozchádzali. Každá tvrdila niečo iné, a ja som nevedela, či je chyba v preklade, alebo si tu niekto pekne vymýšľa. Chlapec dostáva často jesť. To bola pravdaže pozitívna odpoveď. Bolo dvanásť hodín a naposledy chlapec jedol o ôsmej. To bola menej pekná realita. Ukázali nám, ako pripravujú kašu. Vraj má slabý apetít. Všetko zjedol.

Je veľmi náročné poznať, kto a kedy hovorí pravdu a kto si vymýšľa. Niekedy sa zamotajú do vlastných klamstiev. Niekedy je im možno krivdené. Prichádzajú s rôznymi príbehmi, ktoré je vždy dobré si potvrdiť z inej strany.

Čo ma trápi u tohto chlapca je že je veľmi slabý, bez života. Určite to má na svedomí podvýživa. Babke sme vyslovene zakázali, aby prestala chlapcovi, keď plače, dávať nápoje z trpkej byliny. Solo to sám ochutnal, vzorku som zobrala aj do nemocnice. Povedali mi, že sa to dokonca môže byť s niektorými liekmi. Neviem, či aj táto bylina nemohla uňho zvyšovať jeho ospalosť....Hoci spočiatku sa ma náš chlapček bál, keď som si ho zobrala na ruky, nakoniec zaspal. Stokrát som im zopakovala, aby prevárali tú vodu z rieky a až potom ju pili alebo varili...

Obidvoch chlapcov sme nechali v nemocnici potom otestovať. Ak podvýživené deti dlhšie nepriberajú môžu mať HIV alebo tuberkulózu. Našťastie títo dvaja chlapci sú „ok“ (ako sa tu hovorí, keď nie sú HIV pozitívni). Teraz sú hospitalizovaní a monitorovaní.

Monitorovaní....prvý deň som jedného z chlapcov našla precikaného samého sedieť v jeho postieľke. Mama odišla domov za svojim dvojmesačným, tak jej dvojročný bol v nemocnici sám a personál sa k nemu veľmi nemal.Všimla som si, že má slabý apetít a odmieta piť mlieko. Prišla som z ním o šiestej večer. Druhá mama mi oznámila, že nasposledy jedol o jednej. Chápala som, že jeho mama nemala na výber, keď doma mala ešte menšie dieťa. Nechápala som ale, ako je možné, že v tej istej miestnosti sedí iná mama a vie kedy naposledy jedol a nič mu nedala a anikomu to sama od seba nepovedala. Nerozumela som tomu, že žiadna sestra v celej nemocnici nevenovala tomuto chlapcovi pozornosť. Keňa alebo výnimky?

Trochu som pochopila jedno. Ak sestry v nemocnici nechávajú (nechávali) svoje vlastné deti (kojencovi) samé doma,  asi nebudú venovať zvýšenú pozornosť tomu, ak nejaká matka nechá svoje dieťa samé v nemocnici.

Jedna žena mi rozprávala, ako keď boli jej deti malé, nechávala ich doma samé, išla do práce a chodila ich iba nakojiť. Prácu mala blízko a počula ich tam, ako plačú. Ťažko sa mi hľadajú slová do situácie, ktorú si ani neviem predstaviť...Po dvoch mesiacoch sa mamy vracajú do práce (ak nejakú majú). Tie privilegovanejšie majú svoju mamu, sestru, staršiu dcéru (7rokov a viac) alebo cudziu ženu, ktorá sa im stará o deti. Tie menej priviligované nemajú prácu, ale snáď potom lepšie pre ich deti.

Chýba mi tu súcit a empatia. Neviem, prečo je ho tu tak málo. Je to snáď preto, že utrpenie je tak časté až sa stalo pre ľudí normálnym?

„Predstavte si, že sa prechádzate v temnej miestnosti. Predpažíte radšej ruky, aby ste nenarazili do nejakého kusu nábytku alebo nepotkli sa na rohožke. Kráčame veľmi pomaly. Veľmi sa to podobá tomu, k čomu nás Boh vyzýva na ceste viery. Nie je to ľahké, pretože by sme si priali, aby cesta pred nami bola osvetlená. Chceme vedieť, kam ideme, ako a prečo. Viera je ale istotou v neistote. Naša dôvera v Boha nespočíva v našej chytrosti. Nejde tu o náš dôvtip, naše plánovanie, našu osobnosť, postavenie, peniaze.“
Tak týmto textom ma ovalil Richard Rohr (R.Rohr: Radikalni milost), keď som sem prišla. Zastavil ma a povzbudil zároveň. Cítim, že tu kráčam pomaly, ale učím sa predpažovať ruky a kráčať tak pomalšie, akoby som si želala. Rohr ma tu sprevádza a mnohé, ako keby písal rovno pre mňa na objednávku. Tak sa učím akceptovať neistotu a nebyť príliš chytrá (iba trochu chytrá).
Jedna z prvých viet sestry Vincent bolo „Just don’t expect too much.“ (Len neočakávaj priveľa) a aj to si beriem k srdcu.
V Muhoroni sa veľa nedeje. Je to také klasické pokojné dedinské prostredie, mimochodom s dvomi továrňami (Sugar Factory a Agro Chemical & Food Company) a futbalovým klubom (na poslednej priečke v kenskej premier lige). Muhoroni pôsobí dedinsky, ale rozlohou aj počtom obyvateľov je väčšie a zahŕňa aj okolie. Je tu pošta, trh, pár obchodíkov, krčma, vlaková stanica, školy, škôlka a ako inak- na každom rohu nejaká cirkev. Nemocnica, v ktorej pracujem sa volá St. Vincent De Paul Mission Hospital.
Súčasťou nemocnice je aj márnica a keďže je jediná v okolí, rozlúčky s blízkymi sú tu veľmi často. Veľa sa spievajú rôzne piesne. Potom naložia truhlu na nákladiak, hore vyskočí toľko ľudí, koľko sa zmestí, a za neustáleho spevu odídu a pochovajú zosnulého doma na záhrade.
V pôrodnici sa rodí tiež často . Matky zostanú v nemocnici jeden deň, niekedy počkajú len do rána (ak rodili v noci). V mojom veku sú ženy už skúsené rodičky a majú za sebou niekoľko pôrodov.
Odteraz mám už na starosti antimalnutričné centrum. Matky s deťmi prídu, odvážia sa, odmerajú, dá sa im strava. Matky sú rôzne. Niektoré komunikujú viac, niektoré menej. Snažím sa s nimi komunikovať v svahilčine, ale niekedy je ťažké zistiť, či mi rozumejú...Deti v programe sú vačšinou ešte malé, aby sa s nimi dalo komunikovať. Tento štvrtok mali cikajúci deň a tak sa ich niekoľko po sebe, vycikalo na váhu, na stôl a na dlážku. Meranie a váženie sa niektorým nepáči, tak veľa plačú. Po tejto procedúre nasleduje edukácia matiek. Chodenie na edukáciu je pre matky povinné. Chcela som ísť tento týždeň aj do terénu na návštevy. Mám vyhliadnutých pár matiek, ktorých deti stagnujú s váhou už niekoľko mesiacov. Lenže sociálny pracovník, ktorý ma mal sprevádzať ochorel...
Veľa ľudí je tu HIV pozitívnych. O niektorých viem, že ho dostali vďaka svojmu štýlu života, iní zase, vďaka štýlu života ich partnerov, ostatní sa s ním narodili. V centre máme deti, ktorých mamy sú HIV pozitívne, ale oni nie sú a preto nemôžu byť kojené. A potom sú také zvláštne prípady, ktoré ani neviem, či boli vedecky preskúmané. V nemocnici leží pacient, ktorý nie je HIV pozitívny, ale jeho manželka je . Hoci on nie je „oficiálne“ HIV pozitívny, jeho telo sa správa, ako keby bol. V realite to znamená asi to, že pravdepodobne zomrie na AIDS, hoci nikdy nebude HIV pozitívny. Zatiaľ čo jeho manželka bude môcť brať lieky proti HIV, on nie, pretože ho nemá...Celkom tomu ešte nerozumiem. Vraj takýchto párov je v okolí niekoľko...respektíve bolo.
Pred pár dňami prišlo do nemocnice 7-ročné dievčatko, ktoré znásil niekto z príbuzných. Bola tu len dva dni aj s cestou. Krásnemalé dievčatko. Nefunguje tu systém, ktorý by ju ochránil...Vraj nežije s rodičmi, ale s inými príbuznými, ktorí čakajú bábätko a ona sa im bude oňho starať. Nič tu neobvyklé, ale ktovie, ako je to naozaj. Mne len povedala, že ma 10 súrodencov a že je najmladšia a že býva ďaleko. A potom kreslila. Mrzelo ma, že som pre ňu neurobila viac...
Všetky tieto príbehy, život, smrť...Som tu tri týždne a toľko rôznych nešťastných príbehov sa valí zo strany na stranu, že ich ani nestíham vnímať. A keď o nich píšem, uvedomujem si, ako sa sypú a aké sú hrozné. Asi tu musia ľudia inak vnímať život a smrť, inak ako my.
Včera som bola s pár deťmi, ktoré sú HIV pozitívne. Sestra Vincent sa snaži pre ne rozbehnúť také hravé soboty. Myslím, že to môže byť príležitosť aj pre mňa. Ráno tam čakali dve sestry a sestra Vincent mi len stihla pošepnúť, že práve stratili mamu. Trochu sme sa hrali vybíjanú. Potom sa pridali aj ďalšie tri deti a tak sme sa presunuli do jednej miestnosti a tam sme sa hrali ďalej.

Večer si chodievam sadnúť za kostol. Je odtiaľ vidno krásny západ slnka. Tam som sa zoznámila s deťmi katechéta, čo býva za kostolom. Sľúbila som im, že sa na ne prídem pozrieť v sobotu poobede, keď budú tancovať. Cestou som sa zastavila u susedov (rodiny zamestnancov nemocnice) a zobrala so sebou dve ich deti. Keďže traja chlapci hrali futbal, tam kde asi 20 dievčat chcelo hrať vybíjanú a nikto nechcel ustúpiť, hrali dva športy na jednej ploche. Vyzeralo to asi tak, že futbalová bránka bola uprostred plochy, kde stáli dievčatá na vybíjanie. Prišlo mi to komické, pretože trávy aj plochy na hranie bolo všade okolo dosť. Na druhej strane obdivuhodné, že vytrvali a vôbec nemali nervy, že si zavadzajú. Najmä že chlapci to tak pokojne zvládali. Musím si premyslieť ďalšie rozprávky, pretože tie o Červenej Čiapočke a O siedmich kozliatkach už skoro všetky deti, čo tu stretávam poznajú.
O pol piatej som prišla domov a dala si čaj. Snažím si variť rôzne čaje, pretože som zistila, že mi dažďová voda až tak nechutí, lebo ma nie chutnú chuť, alebo ako to nazvať...(Pre milovníkov Masala Chai- majú tu skvelý masala čaj (25sáčkov) za 50 centov a dokonca aj zmes korení, ktoré sa len prisypú do čierneho čaju!)
Zhliadla som v telke asi 5minút z nejakého amerického seriálu a uvedomila som si, že mi chýbajú mzungu tváre, tak som si „uvarila“ popcorn a pozrela jeden diel seriálu Office. Dobre som sa nasmiala. To bolo prvykrát, čo som si tu niečo pozrela. Zažiadala sa mi iná kultúra.
Dnes je prvá adventná nedeľa a ja som sa jej už nevedela dočkať, pretože mám jeden breviár a potom zamyslenia na každý deň a obe knihy začínajú prvou adventnou nedeľou. Kostol začína o siedmej ráno, ale ja som si povedala, že pôjdem až o ôsmej, keď tam nič nerozumiem a bohoslužby trvajú do pol desiatej. Ráno ťukali hodiny a mne pripomenuli ťukot hodín u mojej babičky ešte na Starej Turej. Tak som si urobila nedeľné raňajky, aké sme zvykli mávať u nej - uvarené vajíčko a kakao. Keď rozmýšľam, že čo urobím s umelohmotným odpadom, ktorý sa mi tu hromadí, tak si pri jogurtových kelímkoch spomínam na prababí, ktorá si škatuľky pekne odkladala a znova na niečo použila.
Ráno, ako som vstala, tak som bola prinútená zabiť ďalšieho pavúka. Zimomriavky mi chodili po tele pri predstave, že tu býva celá jeho rodina! Zomrel inteligentnou smrťou- najprv pridusený sprejom proti komárom a potom pripučený topánkou zabalenou v sáčku. (Juuj, ako rýchlo vedel liezť! Bŕŕŕ)

Deti z Muhoroni vytrvalo učím moje meno, aby po mne prestali pokrikovať „beloch!“, keď okolo Niektoré kričia z diaľky „mzungu“. Tam si ich volať k sebe nemá zmysel, tak po nich kričím „afrika“. Minule sa okolo mňa zhrklo asi dvadsať detí a chcelo odo mňa peniaze, cukríky, čokoľvek. Povedala som im, nech si vypýtajú peniaze od rodičov a potom som im začala rozdávať imaginárne cukríky. Niektoré deti sa neuspokojili iba s jedným imaginárnym cukríkom, ale chceli aj päť. Výhoda takých cukríkov je, že ich môžem rozdávať donekončna a stále budem mať dosť. Takže som ich pekne porozdávala. Hoci sú požadovačné a žobrajúce, ich prosíkanie utíši aj nejaká hra. A hra na cukríky mi ukázala, že sa vedia hrať a že im nechýba predstavivosť. „Varila myšička kašičku“ ich tiež zasýtila. Skutočné cukríky im asi nedám, aby sa odmalička neučili, že majú chodiť za bielymi s vystretou rukou a čakať, čo im do nej padne.
No a zakončím ďalším príbehom zo sveta hmyzu. Včera som úspešne vyhral boj s komárom, ktorý ma už druhú noc otravoval v izbe. Zdá sa mi, že komáre sú ľstivejšie ako kravy- neviem, či môžem povedať, že múdrejšie, ale klamať vedia lepšie a aj sa schovať. Prajem Vám aj pokojný aj rušivý adventný čas.

                                                                 A takto som si písala tento blog..

Život v Muhoroni prichádza a odchádza...

Sedím si ráno v katolíckom kostole a zrazu sa začnú všetci ľudia zdvíhať a ísť dopredu. Nie som katolíčka, ale mníška ma povzbudila, aby som išla aj ja, tak uvidím, čo sa bude vpredu diať. Išlo sa postupne v niekoľkých radoch za sebou. Keď predo mnou bolo už len pár ľudí, pochopila som, o čo ide. Ľudia išli dopredu, aby vhodili nejaký peniaz do pokladničky. Lenže ja som mala vreck úlplne prázdne! Buď sa tesne pred podkladničkou naprázdno otočím, alebo sa budem tváriť, že niečo vhadzujem. Vybrala som s i tú druhú možnosť. Prišlo mi to také úsmevné, že som sa s tým musela podeliť.
Dnes je opäť jeden horúci deň. Práve sa mi tri teľatá naterigali pred dvere (So zvieratami sa rozprávam po slovensky.).
Kostol začínal o siedmej ráno. Bol plný. Po dvoch hodinách som odišla. Spevácky zbor pekne spieval. Ľudia nespievali skoro vôbec. Na kríži visel ukrižovaný Kristus. Namiesto európskeho blonďáka s modrými očami tu bol černoch. (V izbe mám dva obrazy zo života Ježiša a aj všetci učeníci sú černosi)
Keďže omša prebiehala v svahilčine, rozumela som výrazy typu „Boh je kráľ.“, „postavme sa“, „modlime sa“.
Bolo mi smutno, pretože mi chýbalo niečo, čomu by som rozumela.
Po omši som skočila do našej nemocnice pozrieť sa, ako sa darí dvom tehotným ženám. Stále nič, hoci mi oznámili, nakoľko centimetrov sú otvorené. Okrem toho som vedela, že tam vždy niekoho stretnem a trochu sa porozprávam. Nemocnica má v súčasnosti asi 4 pacientov. Včera večer zomrela jedna stará žena, ktorú som bola raz pozrieť. Život tu prichádza a odchádza skoro každý deň.
Nemocnica je to vskutku pekná, len prázdna. Zamestnanci sú milí. Stále sa učím ich mená. Pracujú tu len zdravotné sestry. Prečo nemajú pacientov, neviem...
Okrem nemocnice je tu hospic, ale tiež neobsadený a malnutričné centrum pre podvýžívené deti. To budem mať na starosti ja. Mamy s deťmi chodia raz týždenne. V štvrtok som sa bola prvýkrát pozrieť v centre: 7-mesačné dieťa s váhou novorodenca...
Mamy dostanú stravu pre bábätko a musia ostať na edukácii, kde sa preberajú rozličné témy starostlivosti o dieťa. Utorok a štvrtok budú dni, o ktorých zatiaľ viem, že budem mať nejakú prácu a budem s ľuďmi. Určite by som chcela pridať k týmto aktivitám návštevu komunít, kde tieto deti žijú. Návštevy rodín by mohli zobrať nejaký čas z toho týždňa.
V susedstve je škola, ktorú rozbehla Sestra Agnes. Chcela by som sa tam ísť pozrieť, len už začínajú 6-týždňové prázdniny, takže s učením v škole budem musieť počkať až do januára.
Deti stretávam len na ulici. Pozerajú na mňa ako na výjav. Dvojčatá od susedov sa zase rozplačú, keď zbadajú bielu tvár. A musím povedať, že deti mi tu chýbajú.
Svahilčina sa mi síce zíde, ale žijem v regióne, kde väčšina ľudí sú Luovia a ako mi dnes objasnil jeden Luo, Luovia sú jedni z mála, ktorí nevedia dobre po svahilsky. Tak sa začínam učiť Dholuo jazyk. Nie všetci sú Luo, ale aj tí, čo nie sú, vedia Dholuo- prispôsobili sa.
Niektoré výrazy sa učia ľahšie- napríklad „oriti“ znamená „dovidenia“. Podobný pozdrav máme aj v slovenčine, len možno ním vyhadzujeme pri špeciálnych príležitostiach.
Veľa času trávim u seba alebo v nemocnici. Pár krát som sa išla prejsť do dediny- kúpiť si zeleninu na trhu. Snažím sa byť, čo najviac vonku pred zotmením, ale do tretej sa v skutočnosti nedá byť vonku kvôli teplu.
Včera sme boli v Kisumu. Cesta tam trvá vyše jednej hodiny. Ide sa veľmi peknou krajinou- kopcami, poliami. V Kisumu sme sa zastavili v „reštaurácii“ pri jazere Victoria a pochutnali si na opečených rybách- samozrejme jedlo sa rukami. Ľudia jazero využívajú naozaj na všetko. Zatiaľ čo sme jedli, chodili okolo nás ľudía obmotaní rôznymi vecami (hodinkami, autíčkami, hračkami, baterkami, zámkami), ktoré sa snažili predať.
Najťažšie mi je, keď je večer a som sama. Vtedy sa pýtam sama seba, čo tu robím. Mám nádej, že raz na to prídem...Ešte je asi príliš skoro.

Prvý deň v Muhoroni

Prvá noc bola náročná. Budila som sa na záchvaty dusivého kašla. Na druhej strane som mala dobrý pocit z miesta a z nových ľudí. Sestra Vincent mi urobila prvý nákup základných potravín, nachystala prevarenú vodu, pripravila posteľ, dokonca aj uteráky, mydlo, zubnú kefku a na stole boli cukríky. Oproti tomu, kde som v Keni doteraz bývala, je toto bývanie luxusné. Až som sa cítila previnilo, že ako je tu pekne! Neviem, či to, kde bývam mám nazvať dom, alebo byt, pretože je to súčasť jedného domu, ale má to dva vchody- zadný a predný. Cez zadný vchod sa vstúpi do kuchyne. Cez predný rovno do „obývačko- haly- jedálne“. Sú tu dve izby. Druhá čaká na dievča, ktoré vystrieda Dášu. Podlaha je tu v celom dome cementová, okná majú sieťky. Pod dverami je asi centimetrová škára, cez ktorú sem prichádzajú rôzni hostia. Včera tu napríklad dvakrát prišla celkom milá žabka, a potom som tu našla menej milého pavúka. Takisto okolo mňa preletel komár, omráčila som ho a keď som sa pozrela, aby som sa uistila, že je po ňom, tak som si uvedomila, že som práve prichystala večeru hladnému pavúkovi, ktorý býva pod stolom. Vrhol sa naňho. Poslednú fázu som už nesledovala.
Teraz sa odo mňa očakáva, aby som si navykla na nové prostredie, zoznámila sa so spôsobom života a veľa oddychovala. To sa dá zvládnuť- myslím.
Prvý deň som si oprala všetky špinavé veci. V Nairobi je iná pôda- všetky veci som mala červené. Kúpila som si super mydlo, takže špina išla dole skvele. Okrem toho som sa vybalila, upratala si.
O jednej som bola pozvaná k sestre Vincent na obed. Je to milá osoba. V Afrike je už 20 rokov. Z toho v Muhoroni 7 rokov. Do Afriky išla pôvodne s tým, že chcela robiť paliatívnu starostlivosť. Je to zvláštne, kde som zakotvila a koľko vecí mi príde takých prepojených s mojím rozmýšľaním. Veľmi múdro a jednoducho hovorila. Ľudia tu majú pred ňou rešpekt. Vraj keby sa na mňa niekto škaredo pozrel, tak urobí taký poriadok, že si to nabudúce dvakrát rozmyslia...:-)
Na obed bola polievka, párky, zemiaky, nejaká zelenina. Dostala som doma pestované baby banány (chutia inak ako klasické banány) a cesnak (vraj človek po ňom tak smrdí, že je aj pre komáre neznesiteľný).
Pred domom ma čakali tri kravy. Vždy cez deň sem naženú nejaké zvieratá, aby pokosili trávu.
Poobede sme sa vybrali pozrieť si Muhoroni. Zastavili sme sa na trhu a ďalší silný dážď sme prečkali v krčme. Na trhu som si kúpila nejakú zeleninu a ovocie. Je tu dokonca aj pošta. List vraj sem cestuje 10dní a odtiaľto na Slovensko 5 dní!
Cestou naspäť sme zase zmokli. Vraj tu takto veľa nezvykne pršať v jeden deň. Ja som rada trochu sviežejšiemu počasiu.
Okolité kopce vyzerajú takto z diaľky nádherne. Dúfam, že sa tam čoskoro dostanem, aby som ich mohla obdivovať zblízka.
Teraz by som chcela skočiť do nemocnice. Pozrieť sa, ako to tam vyzerá.

Z Nairobi do Muhoroni

Pohádzala som nejaké odrobinky sliepkam, čo sa premávajú pred mojím vchodom a pustila som sa do písania.
Posledný večer v Nairobi som cítila únavu z množstva ľudí a keď mi Kitili navrhol, aby som mu pomohla podojiť kravu, veľmi sa mi uľavilo. Deti síce mali Talent Show a predvádzali všetky svoje tanečné, dramatické a hudobné kúsky, ktoré si nacvičili, ale krava a jej ticho mi v tej chvíli padli vhod. Celý týždeň ma niekto naťahoval, držal za ruku, za vlasy a volal, aby som išla robiť raz to raz to. Kravu som pre zmenu chudinku naťahovala, žmýkala ja.
Navyše sa tichý priestor pri krave vykľul na zaujímavý rozhovor o ľuďoch, nepriateľoch, zlodejoch, krajinách, dôvere ľuďom, treste smrti (Keď som tam bola tak v susedstve zabili ľudia zlodeja a upálili ho ako to zvyknú robiť). Tento zvyk ma nešokoval tak ako prvýkrat. Šokoval ma pohľad na človeka, ktorý sa toho zúčastnil a s láskou neskôr objímal na rukách malé dieťa...
Z Nairobi som odišla v pondelok ráno. Keď som čakala na autobus, ktorý ma mal zobrať do Kisumu, bolo to prvýkrát, čo som bola sama. Nezvyk. Vždy tam niekto bol a ja som si akosi zvykla na to, že ľudia- muži za mňa hovorili, ako zvyknú hovoriť za ženy (tie väčšinou mlčia).
Cesta z Nairobi do Kisumu bola nádherná! Nairobi je na náhornej plošine (1700m), ale až keď človek opustí mesto naskytne sa mu pohľad dolu do doliny. Cesta vedie tesne pri svahu, takže vidno naozaj hlboko. Zdalo sa mi, že je to ako keby po nejakom našom hrebeni išiel autobus a človek sa pozeral hlboko hlboko dole.

Hoci mi spočiatku nebolo všetko jedno, postupne som nadobudla dôveru voči môjmu autobusu. Zdalo sa, že veľmi dbajú na ochranu cestujúcich. Nebolo nás veľa, a neskôr som si uvedomila, že väčšina ľudí v ňom vyzerala bohatšie ako ja. Autobus patril spoločnosti Easy Coach, ale kľudne ho môžem volať koč, pretože som cítila každý kamienok, po ktorom prešiel. Po skoro siedmich hodinách cesty som mala žalúdok zmixovaný, poprehadzovaný a hlavne prázdny, pretože doňho nič nechcelo ísť.
Krajina naokolo bola ale úchvatná. Hoci niektoré úseky som prespala, videla som rôzne kopce, pohoria, cukrovú trstinu, čierny čaj, ryžu, kukuricu...

V Kisumu ma čakala slovenka Dáša, ktorá tu už je 4 mesiace a sestra Vincent- jediná mníška, ktorá riadi celú nemocnicu.
Mysleli si, že môjmu prázdnemu žalúdku isto pomôže nejaké dobré pivo, tak som im podľahla. Neviem, či pomohlo...
Vzpápätí sa spustil dážd, ktorý prerástol do typického tropického dažďa a trval celú cestu domov. To už na mňa padla silná únava. Hoci bolo teplo, chytala ma triaška a oči mi klipkali.
Keď sme prišli sem, unavená som padla do postele a zaspala.

Sobota

Celý deň som sa dnes nezastavila. Až večer som sa utiahla do svojej izby. (Tá pozostáva z jedného matraca a mojej batožiny.)
O pol siedmej ráno som sa vytrepala z matraca. Umyla sa, dala si čaj – typický kenský čaj s mliekom. Deti mali práve čas svojej riedkej ovsenej kaše „uji“ a ponúkali mi, aby som si odpila z ich pohára.

Všade sa upratovalo, nosila voda, umývalo. Deti si prali oblečenie. Musela som sa vyhnúť „vodopádom“, ktoré vytvorili vylievaním vody na schodište.
Sadla som si na múrik a deti si vyžiadali znova nejaký príbeh. Tak som im porozprávala o dobrom pastierovi a stratenej ovečke. Zaumienila som si, že sa naučím po svahilsky viac takýchto príbehov. Zatiaľ som si vystačila s pribehom o Červenej Čiapočke (Kofia nyekundu) a Siedmich kozliatkach.
Ráno ma cestou po ďalšieho „mzungu“ (belocha) vyhodili pred Nakumattom. Nakumatt je strážené nákupné centrum tesne za slumom a nakupovať doňho chodia zväčša vyššie vrstvy obyvateľstva a „mzungovia“. Je to taký malý Aupark. Aj to je ďalší paradox života v Keni. Z času na čas ale človeka poteší trochu sa „odreagovať“. Ja som sa tešila mimo iného na záchody. Nielenže sú klasické, ale aj splachujú a v umývadle tečie voda. V Detskej Záhrade síce máme v dome záchod aj umývadlo, ale nefunguje prívod vody, takže sa umývame v nádobách a použitú vodu po „sprchovaní“ a umývaní rúk používame na „splachovanie“ záchoda. Maximálne využitie vody.
Po tomto neuveriteľnom zážitku v Nakumatte som strávila zvyšok dňa opäť v domove.
Väčšinu času rozprávam po svahilsky. Angličtinu používam určite menej. Keď som unavená, hovorím po slovensky bez toho, že by som chcela. Deti na mňa hovoria väčšinou len svahilsky. Je to pre mňa výzva, pretože ma to posúva dopredu. Nerozprávame sa o komplikovaných veciach, ale takých „kuchynských“ a to sa celkom dá. Sama som užasnutá, ako je to možné, že to ide tak ľahko.

Poobede si ma odchytila skupina mladších dievčat a vybrali sme sa spolu hrať hry na lúku, kde sa pasú kravy. Hneď som dala hru, pri ktorej sa všetky deti (pridalo sa viac) unavia a ja nie. Nazvala som ju „Fisi Mbaya“ (Zlá hyena). Pointa bola chytiť zlú hyenu. Zlou hyenou bol starší chlapec. Ja som povzbudzovala. Klasika.
Keďže bola sobota, upratovalo sa vo veľkom. Dievčatá si umývali vonku vlasy, tak umyli mydlom aj mne.
Poobede som sa prešla pokojnejšou časťou slumu- samozrejme nie sama. Urobila som aj pár fotiek. Ťažko sa mi fotili „momentky“, pretože ma sprevádzalo dvadsať detí, ktoré chceli byť na každej fotke vždy v inej kombinácii.
Okolo štvtej začal zápas Keňa- Nigéria. Všetci chlapci sedeli v jedálni a pozerali na zrnitú obrazovku. Keňa prehrala. Videla som (POČULA SOM)však radosť, keď dali dva góly a to teda stálo za to! (Asi som nemala provokovať a vykrikovať počas zápasu „Nigeria!“)
Podvečer až do zotmenia som hrala futbal. Ako brankárka som bola úspešná v dostávaní gólov, ale ako obranca som odkopla nielen loptu, ale aj píšťaly. To mi išlo dobre. Keď sa zotmelo tak sa deti rozhodli, že mi budú nahrávať a ja budem stáť pred bránou a dávať góly. Všetko to bolo veľmi pekné, len nevedela som sa trafiť do lopty- väčšinou som kopala vedľa a keď som ju zasiahla, tak strela nešla ani na bránku. Hovorím si, že lopta bola dosť malá.
Stále ma niekto niekam ťahá, drži za ruku, chytá za vlasy, mačká hrošiu kožu, čo mám na lakťoch, šklbe chlpy na rukách alebo trhá vlasy. Včera ma napríklad štípali a búchali po ruke, aby videli ako mi vzápätí sčervenie. Možno od toho mám na rukách teraz modriny.
Okrem toho som si dnes zasekla vlasy v ostnatom drôte a museli ma z neho vymotávať.

Na svete asi nie je veľa miest, kde sa človek tak rýchlo udomácni, ako v Detskej záhrade v Kawangware.

Práve sa rozpršalo. Taký príjemný letný dážď.

Piatok

Včera som hneď videla aj pochopila heslo napísané na jednom aute: „drive or die“.
Dopoludnia som bola v Nairobi. Vôbec mi toto mesto nechýbalo. Je plné chaosu. Ľudia do seba narážajú dosť drsným spôsobom. Jedine v centre Nairobi sú tuším semafóry, ale autá ich nerešpektujú. Takže som čakala, kým budem mať červenú, aby som mohla prejsť. Autá nespomaľujú, ak vidia chodca na ceste. A chodci si chodia kade- tade. Cestou do mesta a z mesta mi robil sprievodcu- ochrancu jeden chlapec- učiteľ, ktorý mal na ušiach slúchatká a počúval reggae a v autobuse cestou domov hlboko zaspal. Hádzalo ho to z jednej strany (spolusediaceho) na druhú (na mňa) a v duchu som si hovorila, že vlastne som mohla ísť domov kľudne aj sama. Nemyslel to chudák zle. Je to len iná kultúra.
Poobede som sa stretla s logistkami, ktoré majú na starosti aj môj projekt. V slovenskom projekte som si trochu pričuchla k atmosfére. Padlo mi dobré nebyť na chvíľu pozorovaná húfom zvedavých detí.
Keďže bol piatok poobede, strávila som s taxikárom Johannom niekoľko hodín v aute. Úsek to nebol dlhý, len sa tvorili zápchy a šoféri si robili, čo sa im zachce- to znamená vytvárali si ďalšie spontánne pruhy, išli v protismere, alebo po chodníku.
Celé mesto bolo v šedej farbe zaplavené smogom ako keby sa nad ním vznášala hmla.
Keď som konečne niečo pred západom slnka (po šiestej) dorazila naspäť do domova, ujali sa ma štyria chlapci. Unavená som tajne dúfala, že si trochu oddýchnem, tak som ich odpísala, že prídem neskôr, nech počkajú. Po desiatich minútach mi zaklopali na dvere a obvinili ma, že som si vymýšľala. Vzápätí sa začali hádať o moje ruky, že koho je ktorá ruka. Najmladší mal 7rokov a najstarší 11.
Ešte v to ráno som si prečítala vedľajšie účinky antimalarík a večer, keď som väčšinu zabudla, som užila prvú dávku. Potom som nemohla zaspať, lebo som čakala, kedy sa dostavia...
Inak do Kene zavítala FIFA trofej a v rukách ju držal aj prezident Kibaki. Premiér Odinga sa jej neočakávane dotkol a musela mu ruky z nej dať dole ochranka (toho pohára asi).

Prvý deň

Na letisku v Nairobi ma už čakali  domáci z Detskej Záhrady. Bola už samozrejme úplná tma, keď sme sa vydali na cestu do Kawangware.

Skôr ako sa na polroka usadím v Muhoroni, rozhodla som sa navštíviť priateľov v detskom domove v slume neďaleko hlavného mesta. Príchod do domova bol prudký. Už od brány sa na auto nalepili deti a sprevádzali ho hore kopcom ku domu. Niečo vykrikovali a tlačili sa na sklá. Šoková terapia. Skrátka vhupla som do toho.

Po prvom dni bol môj základný pocit, ako keby som z Kene ani nikdy neodišla. Zatiaľ, čo my si žijeme, cestujeme, vzťahy sa menia, prišlo mi to tu, ako keby sme prestali s deťmi v rozhovoroch tam, kde sme skončili pred dvoma rokmi. Ako keď niektorí ľudia hrajú šach na dlhšiu dobu.

Zrazu mi napadali mená, svahilčina zo mňa liezla ako keby som si ju doma cvičila. Deťom som stihla porozprávať  upgradovanú verziu rozprávky o červenej čiapočke (Kofia Nyekundu) a zlej hyene a 7kozliatkach a tiež zlej hyene. To v nich naštartovalo túžbu porozprávať rozprávky, tak sme nejaký čas trávili tým, že sme si navzájom rozprávali rozprávky. Ich rozprávkam som síce nerozumela, ale bola som rada, že sa navzájom zabávajú a počúvajú a snažila som sa zachytiť aspoň niektoré svahilské výrazy.

Osmaci mali dôležité záverečné skúšky, takže na pozemku školy boli policajti v civile a bol tam prísny zákaz vstupu. Vraj by ma zastrelili, oznámili mi deti.

Už cítim, ako sa mi za nechty dostáva špina. Sto detí mi podáva  ruku, vlasy mám mastné od rôznych druhov „masáží“.

Varila myšička kašičku „Panya alipika ugali“ prežila aj napriek dvojročnej prestávke a malé deti si ju hneď vyžiadali. Tak som varila na ruke kašičku nielen malým deťom, ale aj teenagerom, až kým ma nezačalo bolieť hrdlo.

Učiteľ hudby prišiel za mnou s tým, že deti naučil slovenskú pesničku. Nakoniec vysvitlo, že to bola hebrejská pesnička, ale na slovenskom cédečku (Kvapôčky). Deti si ju odo mňa aj tak vyžadujú.

Malé dievčatá na čele s Dianou si pod schodami urobili domček a varili si tam v rôznych vrchnákoch africké jedlá, pričom na rukách hojdali namiesto bábiky zrolovanú mikinu. Tak som si varila s nimi a hojdala a kŕmila mikinu.

Počasie je znesiteľné. Večer je vcelku príjemne, len kvôli komárom si na noc neotváram okno a to je vnútri potom horúco.